Učiteľka zahraničnej literatúry zo Zakarpatského vnútrozemia, ktorá má ocenenie českého ministerstva zahraničia. Znie to ako niečo nepravdepodobné. Ale po rozhovore s Natáliou Tumarets je zrejmé, že táto žena vôbec nevidí pred sebou nemožné úlohy. Jej hlavným cieľom je urobiť zo Zakarpatskej Kolochavy najväčší bod ukrajinsko-českého priateľstva a príklad partnerstva a kultúrnej spolupráce.

Hej, „neboranyko*“, iba ty povieš celému svetu o Mykole Šugai, Olbrachte a Kolochave neboranyko = chudák (zakarpatský dialekt)

Natália sa narodila v Kolochave. Tu študovala na škole, potom odišla na vysokoškolské štúdium do Užhorodu. Študovala na filologickej fakulte. Jeden rok sa musela naučiť slovanský jazyk podľa vlastného výberu. Vybrala si češtinu, pretože jej starý otec ju dobre ovládal.

-Dedko mi na skúšku napísal všetky témy v češtine. Prišla som k Pavlovi Pavlovičovi Chuchkovi a povedala som: „Tu mám všetko napísané, ale český jazyk mi nikdy nebude vyhovovať, takže som zvlášť neučila.“ Prezrel si stránky, dozvedel sa o dedkovi a povedal: „Hej, chudáčik, čas príde a len ty budeš celému svetu rozprávať o Mykole Šugai, Olbrachte a Kolochave. Choď za svojím starcom, zisti všetko a uč sa každý deň jazyk! “

V skutočnosti sa to aj stalo, Natália sa musela naučiť česky, pretože už v 90. rokoch bola pozvaná, aby hovorila pred rôznymi publikami a v českých médiách – o múzeu Olbrachta a Čechoch na Zakarpatsku a Kolochave. Minulý rok tiež absolvovala Karlovu univerzitu s medzinárodným kurzom metodológie českého jazyka.

-Toto je jedinečný zážitok. Študovali so mnou ľudia z 20 krajín sveta. Keď videli, že vstupujem do auly, a na menovke bolo napísané „Natálka, Ukrajina“, všetci vstali a pozdravili sa. Veľa sa hovorilo o cene „Gratias agit“, ktorú som dostala v roku 2012 od českého ministerstva zahraničia, a keď som sa hanbila a povedala som, že som ešte nič neurobila, zasmiali sa a povedali: „Natálka, už nič nerob . “ Slzy sa mi tisli do očí, – hovorí Natália.

Múzeum Olbrachta

Ak sa vrátime k východiskovému bodu, všetko sa to začalo z Natálkinho strýka, Mykoly Šimoni, učiteľa dejepisu. V roku 1982 založil v Koločave múzeum českého spisovateľa a verejného činiteľa Ivana Olbrachta. Natalin starý otec bol v 40. rokoch  predsedom obecnej rady, spolu s kňazom bol uväznený ako nepriateľ Sovietskeho zväzu. Hovorí sa, že s Olbrachtom bol osobne oboznámený.

-V roku 1989, keď môj strýko odišiel na dôchodku a odovzdal mi kľúče od miestnosti, som začala pracovať na múzeu, – hovorí Natália. – V roku 1997 sa objavila nová výstava. Prepracovala som to, čo bolo predtým. Chcela som sa zamerať na literárne dielo a dobré skutky Ivana Olbrachta.

Múzeum sa stále nachádza na strednej škole Kolochava, v obci sa však už začalo s výstavbou kultúrneho strediska, do ktorého plánujú výstavu presunúť a výrazne jú rozšíriť. Niektoré z exponátov sú tiež v „Chetnitske stanitse“ („Žandárske oddelenie“), ktorú prevádzkuje Natália a jej synovia. Je to zmes múzea, súkromného domu, hotela pre turistov a hostinca. V budove kedysi bol štátny notársky úrad, pošta a četníctvo.

Väčšina exponátov múzea pochádzajú zo začiatku 20. storočia. Jednou z najcennejších je „tabla” zavesená na dome, kde sa nachádzalo četníctvo, ako aj knihy s originálnym podpisom Ivana Olbrachta.

Odkaz: Dobrodružný a veľmi poetický román Ivana Olbrachta „Mykola Shugai – zbojník“, ktoré napísal v roku 1933, sa stal skutočným majstrovským dielom. Hrdinom románu je skutočný človek, ktorý žil v Koločave a vďaka Olbrachtu sa stal skutočnou legendou na Ukrajine aj v Českej republike. Okrem toho spisovateľ v románe povedal toľko o zakarpatskej prirode, že ho kritici označili ako „báseň v próze“. Český literárny vedec Rudolf Havel napísal: „Olbracht povedal českému čitateľovi viac o Zakarpatsku ako všetky štátne noviny a časopisy za posledných desať rokov …“.

Ivan Olbracht v Kolochave

V 30. rokoch sa Ivan Olbracht dostal na Kolochavu a začal sa zaujímať o Mykole Shugai, životom českých četníkov, a prečo ich miestni obyvatelia nepovažovali za zlých ľudí. Shugai bol prenasledovaný, pretože sa nechcel vrátiť k armáde, skryval sa v horách v nádeji, že táto moc pôjde preč, ako všetky predchádzajúce. Mykola bol miestny človek, ktorý sa dobre orientoval v horách, a mal tu svoju milovanú Eržiku. Ale nepodarilo sa mu zachrániť si život, – hovorí Natália.

Žena hovorí, že keby Olbracht neprišiel do Kolochavy, ona nikdy by nebola taká, aká je teraz.

Vďaka Olbrachtu Kolochava bola vyslyšaná a známa, stala sa z nej turistická mekka, symbol Opryshkivského hnutia, krajina blízka Čechom. Navyše on pomáhal chudobným, sirotám, slabým. Organizovoval prázdniny a školenia. Na druhej strane to bol romantik, ktorý miloval našu prírodu a opísoval ju. Ona fascinovala a inšpirovala ho. Aj dnes je tak – kto k nám raz príde z Európy – prichádza neustále.

„Gratias agit“

Natalia prvýkrát odišla do Českej republiky v roku 1994. Vtedy bola na konferencii a študovala múzejnú prácu v zahraničí, dokonca ani nevedela po česky. Dnes je vždy vítaná v kultúrnych a diplomatických kruhoch.

-O ocenení z Českej republiky som nevedela nič. Bola som pozvaná na diplomatické podujatie do Pylypets. Počas stretnutia sa postavil generálny konzul Českej republiky a povedal: „Chcem poďakovať jednej osobe, vďaka ktorej sme sa tu dnes zhromaždili.“ Vtedy ešte som rozmýšľala, o koho ide. A potom počujem: „Česť Natálii!“ Všetkých 6 senátorov sa postavili a príšli ku mne, poklonili sa, a generálny konzul začal čítať oficiálnu časť, v ktorej ma ocenil cenou českého ministerstva zahraničia. „Gratias agit“ je pýchou krajiny v Českej republike. Zdá sa mi, že toto ocenenie dalo veľa nielen mne, ale aj Kolochave. Je to obraz, dobré meno, – hovorí Natália. Cena sa udeľuje raz ročne cudzincom, ktorí popularizuju Českú republiku vo svete. Laureátmi ceny sú spisovatelia, kultúrne osobnosti a politici. Jednou z najslávnejších je bývalá ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová, ako aj režisér Miloš Foreman.

Česi Natáliu nazývajú „český anjel“, „dobrá duša“. Musela im zachrániť životy viackrát – v doslovnom zmysle slova. Extrémne situácie, blúdenie v horách, nehody, liečenie – s týmto všetkým idú ku nej.

-Najcennejšou vecou medzi Čechmi a Ukrajincami je rešpekt k sebe navzájom a ku kultúre. Tradície spájajú ľudí. Najmä na vidieku, pretože vo veľkých mestách je to už ťažké. Keď sa tu zídu obyčajní ľudia, vládne skutočná harmónia, pieseň, hudba, jedlo, – hovorí s úsmevom Natália.

Na Zakarpatsku je 7-kilogramová guľka českej vlády jediná. Na Ukrajine druhá. Majiteľ identického ocenenia, ktorý žil vo Ľvove, sa však presťahoval do Českej republiky.

-Pre mňa je najlepšia práca tu v Kolochave. Dedina sa mení. Naši mladí ľudia už teraz myslia nielen na peniaze a zárobky, ale zaujíma ich aj voľný čas a vzdelávanie. A hlavne – vracajú sa domov. Som rada, že chápu, čo je tu najlepšie.

---

Tento materiál poskytol Ústav pre stredoeurópsku stratégiu s podporou Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Jeho vznik bol umožnený úprimnou podporou amerického ľudu prostredníctvom Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Za obsah produktu zodpovedá výlučne Stredoeurópsky inštitút pre stratégiu a nemusí nevyhnutne odrážať názory USAID alebo vlády USA. Reprodukcia a použitie akejkoľvek časti týchto produktov v akomkoľvek formáte vrátane grafického, elektronického, kopírovania alebo použitia iným spôsobom bez náležitého odkazu na pôvodný zdroj je zakázané.

 Rosana Tuzhanska