Jan Pohanic, Valeria Kizakova, Svitlana Surova, Dagmar Králiková a Eva Ďurosová sú piati učitelia, ktorí sa do Užhorodu presťahovali z rôznych miest Slovenska. Všetci sa uchádzali o štátny program v rôznych ročníkoch a s rôznymi motiváciami, prešli výberovým konaním na učiteľské štúdium v ​​zahraničí a ak bolo voľné miesto, dostali sa do Užhorodu.

Niektorí sú tu dva roky a niektorí deväť. Každý má svoju vlastnú víziu vzdelávacieho procesu, úspechu študentov, života v Užhorode, porozumenia Ukrajine. Každý z nich má svoj vlastný príbeh.

Jan Pohanic

Pán Jan býva v Užhorode už 7 rokov. Zmluvu má na ďalší rok, ale budúci rok si zoberie iba prvákov a učiteľ si myslí, že bude fér byť s nimi do konca základnej školy, teda do 4. ročníka. Okrem toho má nejaké plány, ktoré by tu chcel realizovať.

Učiteľ sa s Užhorodom zoznámil už dávno. V roku 2004 tu hral futbal. Kedysi existoval tím „Lotos Užhorod“ a každy raz išiel na futbalové zápasy.

– Verím, že kultúrne deti môžu vytvoriť kultúrnu spoločnosť, preto sa im treba venovať – ísť do múzea, na hrad, na koncerty, na športové podujatia – je si istý učiteľ. – Mám veľa priateľov umelcov, takže často chodím na rôzne workshopy, výstavy, do filharmónie. Človek musí žiť kultúrnym životom. A všetkým hovorím, že Užhorod je kultúrne mesto, kde sa stretávajú rôzne generácie – nielen starší ľudia, ale aj deti.

Učiteľ hovorí, že slovenské a ukrajinské deti sú pre neho rovnaké a že všetko závisí od toho, ako na nich dospelí pôsobia, v akom prostredí vyrastajú.

– Je veľmi dôležité, ako sa učiteľ správa k deťom, – hovorí pán Jan. – Ak sa im on otvorí a dá pochopiť, že je na ich úrovni, potom si deti zvyknú na to, že učiteľ je ako oni a postupne sa mu otvoria. Ak to neurobíte okamžite, deti sa zatvoria a bude ťažké niečo zmeniť. Úlohou učiteľa je otvoriť dieťa a ponúknuť mu cestu, nasmerovať ho buď k umeniu, alebo k matematike, chémii a možno aj k astronautike. Aby práca bola zaujímavá, musíte hľadať nové príležitosti, novú zábavu. Píšem rozprávky, ale už som k tomu pripojil aj deti. Zaujíma ma umenie, takže deti chodia so mnou do rôznych múzeí, na predstavenia v divadle. To je spolupráca. Toto nie je vývoj iba u detí, ale aj u mňa.

Podľa pána Jana jedným z problémov obyvateľov Užhorodu je dochvíľnosť. Často oni nedodržiavajú úrčeného času a na stretnutie môžu prísť o pol hodinu alebo dokonca o hodinu neskôr.

Ale pochopiť sa s Ukrajincami nespôsobuje žiadne problémy, ak sa vydávate za niekoho, kým v skutočnosti nie ste.

– Ukrajinci a Slováci sú veľmi priateľskí ľudia, otvorení, štedrý a ochotní pracovať. Nie je pre nich problém niekam ísť – či skoro, alebo na dovolenku alebo večer, pretože aby sme niečo dosiahli, musíme pracovať. Nečakajte určitý čas, ale hýbte sa a urobte, keď je to potrebné, – hovorí učiteľ.

Svitlana Surova

Spomedzi všetkých slovenských učiteľov v Užhorode pani Svitlana Surova je v meste najdlhšie – už deviaty rok. Učiteľka začala svoje tretie štvorročné obdobie. Na Zakarpatie sa presťahovala z mesta Michalovce.

– Nevidím absolútne žiadny rozdiel medzi Slovákmi a Ukrajincami. Bývame veľmi blízko pri sebe, – hovorí učiteľka. – Mám veľmi rada pesničky na Ukrajine. Ale slovenské sú tiež dobré. Ľudia sú tu milí a ked’ porovnáť deti, oni sú všade rovnaké. Ak im človek spôsobí motiváciu a chuť sa učiť, to oni sa budú učiť. Na základnej škole je vo všeobecnosti veľmi dôležité povzbudiť deti, aby sa chceli učiť.

Pani Svitlana hovorí, že je spokojná s ukrajinskou reformou vzdelávania, pretože s ňou sa vzdelávací proces stáva jednoduchším, zaujímavejším a efektívnejším. Čo sa týka ukrajinského jazyka, ešte ho neštudovala, hoci bez problémov rozumie a číta. Miluje ukrajinskú hudbu a spev.

– Ukrajinci sú veľmi milí, priateľskí, pozorní, vďační . Niektorí Slováci by sa to mohli naučiť. A Užhorod je nádherné historické mesto, dýcha históriou, má dobrú energiu. Choďte k hradu, choďte po uliciach a kaviarňach. Radím všetkým, – hovorí s úsmevom pani Svetlana.

Valeria Kizakova

Pani Valéria býva už tri roky v Užhorode. Keď sa presťahovala z 10 000-ového Svidniku, okamžite sa stala triednou učiteľkou prvého stupňa. Hovorí, že nikdy neporovnáva ukrajinské a slovenské deti, pretože všetky sú svojím spôsobom zvláštne, neporovnateľné.

– Užhorod sa mi veľmi páči, je tu veľa kultúrnych pamiatok. Vo voľnom čase ich navštevujem s kolegami. A vo všeobecnosti mesto je veľmi pekné a historické, – hovorí pani Valeria.- Myslím si, že Užhorod a Svidnik sú podobné a nie sú od seba ďaleko – asi 100 km od hraníc. Život je približne rovnaký, aj keď Užhorod je väčšie mesto. Cítim sa tu dobre, bývanie je dobré, kolektív je veľmi dobrý. Všetci kolegovia nám pomáhajú.

Keď pani Valeria začala pracovať na užhorodskej škole, reforma školstva sa ešte nerealizovala, takže vzdelávanie vychádzalo zo starého programu. Pri porovnaní so slovenským učiteľka upozorňuje, že pre ukrajinských študentov je to oveľa ťažšie, program je komplikovanejší. A dúfa, že zmeny v ukrajinskej škole to uľahčia.

– Máme veľa spoločného. Sme rovnaké národy, nie je v tom žiadny rozdiel. Ukrajinci sú podľa mňa dobrosrdeční, dobromyseľnejší, milší. Čo sa týka ukrajinského jazyka, rozumiem mu a trochu hovorím. Mnoho mojich kolegov hovorí po slovensky, čo tiež uľahčuje komunikáciu. Ukrajinský jazyk je dosť ťažký, ale poznám abecedu, takže viem čítať a prekladať, – sebavedome dodáva pani Valeria.

Dagmar Králiková

Pani Dagmar je učiteľka na druhom stupni, slovenčinu vyučuje v 5. – 11. ročníku. Žije v Užhorode štyri roky. Momentálne pracuje iba z 8. a 9. ročníkmi.

– Pracovala som s podobnými programami v Rumunsku a Maďarsku a v porovnaní s tými deťmi, Ukrajinci sa lepšie učia slovenčinu. Môže to byť spôsobené tým, že to je tiež slovanské a zrozumiteľnejšie ako napríklad pre Maďarov. Pre mňa boli tieto cesty výzvou, pretože som chcela porovnať situáciu so slovenskou menšinou v týchto krajinách. Bola som veľmi prekvapená, keď som sa dozvedela, že v našej slovenskej škole v Užhorode je dosť málo detí, ktoré majú slovenských rodičov. Väčšina študentov prichádza do školy nič nevedia po slovenský. Postupne sa zoznamujú so slovenským jazykom, literatúrou, reáliami. Potom môžu vstúpiť do slovenských vzdelávacích inštitúcií. Preto je táto škola skutočne nevyhnutná. V našej dobe, keď sa svet globalizuje, je dobré, že môžeme sa lepšie spoznať, – je presvedčený učiteľka.

Pani Dagmar je spokojná s užhorodskými školákmi. Hovorí, že väčšina z nich je „šikovna“ (red. – rýchla, pohyblivá), dobre rozumie textu, číta s porozumením témy, má síce malé problémy s gramatikou a pravopisom, ale vo všeobecnosti študuje na dobrej úrovni.

– Užhorod je veľmi krásne mesto, nádherné historické centrum. Páči sa mi, že tu, rovnako ako v mojej rodnej Bratislave, je rieka. Môžete sedieť, čítať knihu, rozprávať sa s priateľmi. Máte veľmi peknú pešiu zónu a budovy. Najmä štruktúra obdobia Rakúsko- Maďarska. Môžete tu vidieť architektúru prvej republiky, – rozpravá pani Králiková.

Eva Ďurosová

Pani Eva žije a pracuje v Užhorode druhý rok. Učiteľka pochádza z Banskej Bystrice. Pred Užhorodom učila na univerzite a v metodickom centre pre zahraničných Slovákov. Spolupracovala najmä so Slovákmi v Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku, Maďarsku a Poľsku.

– Dlhodobo som pracovala so Slovákmi v zahraničí a cítila som potrebu pomôcť im zachovať si jazyk. Prihlásila sa do výberového konania na ministerstve školstva a tak sa dostala do Užhorodu. Celý život na Ukrajine je úplne iný. Veľa vecí, ktoré fungujú na Slovensku, tu vôbec nefungujú. A z toho vychádzajú určité veci o tom, ako sa deti správajú v škole, ako reagujú, keď niečo hovorím. Všetko trvá iba 3 dni a potom stráca svoju silu. Bolo to pre mňa teda dosť ťažké. Ale musím povedať, že je tu veľa veľmi pekných vecí. Užhorod je nádherné mesto, ľudia sú milí, pomáhaju si navzájom, – ubezpečuje učiteľka.

Podľa pani Evy Slováci a Ukrajinci majú rovnakú mentalitu. Aj keď sa jej druhé zdajú expresívnejšie, ale myšlienkový postup je blízky. Žena verí, že pre Slovákov je ťažšie komunikovať s Nemcami, Britmi a Západoeurópanmi. My s vami máme veľa podobných problémov – ako v celej krajine, tak aj v ľudských podmienkach. Ľudia si často môžu navzájom pomáhať, ale môžu byť aj ľahostajní. Musíte sa s človekom spoznať, pretože kým sa navzájom nepoznáte, držíte si odstup. O Slovákoch sa vždy hovorilo, že sú dosť pohostinní a priateľskí, ale začíname sa tiež podobať vám – ak niekoho nepoznáme, držíme sa najskôr v odstupe, – hovorí pani Ďurosová.

Podľa učiteľky Zakarpatský dialekt je bližšie k slovenčine ako k ukrajinskému jazyku, a teda zrozumiteľnejší.

– Máte veľa slov z poľštiny a z ruštiny. Niečo sa dá pochopiť. Postupne sa to „lepí“ na mňa. Keďže sa deti učia po slovensky, môžem teraz dobre komunikovať s ich rodičmi. Niektoré slová samozrejme nepoznám, musím sa ich opýtať znova. Preto nielen študenti ma učia ukrajinský jazyk, ale aj ich rodičia. Mám knihy, ktoré prekladám. Je zaujímavé, že ukrajinská hudba znie častejšie v Užhorode ako na Slovensku slovenská hudba. Mám pocit, že počuváme viac západnejšiu – európsku, americkú. Aj v reštauráciách, aj na uliciach, – myslí si pani Eva.

Na záver vám odporúčame pozrieť si náš videopríbeh o slovenských učiteľoch, ktorí sa zamilovali do Užhorodu, Zakarpatska a Ukrajiny.

---

Tento materiál poskytol Ústav pre stredoeurópsku stratégiu s podporou Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Jeho vznik bol umožnený úprimnou podporou amerického ľudu prostredníctvom Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Za obsah produktu zodpovedá výlučne Stredoeurópsky inštitút pre stratégiu a nemusí nevyhnutne odrážať názory USAID alebo vlády USA. Reprodukcia a použitie akejkoľvek časti týchto produktov v akomkoľvek formáte vrátane grafického, elektronického, kopírovania alebo použitia iným spôsobom bez náležitého odkazu na pôvodný zdroj je zakázané.

Text: Rosana Tuzhanska

Foto a video: Anton Ryzhykh