„V skutočnosti som na začiatku nechcela odísť“
Týmto začíname náš rozhovor s Ruslanou Polianskou. Ide o Rómku, ktorá momentálne žije v Taliansku. Rovnako ako milióny iných ju prinútila opustiť Ukrajinu invázia. A rovnako ako milióny Ukrajincov, aj ju prepadával pocit viny, túžba po domove a pochybnosti o rozhodnutí, ktoré urobila.
S Ruslanou hovoríme o adaptačných ťažkostiach, o vine preživších a o tom, ako môžeš byť užitočný pre Ukrajinu, aj keď si ďaleko. Ako aj o stereotypoch voči Rómom v Taliansku a na Ukrajine a o tom, aký dopad majú na rómsku komunitu v oboch krajinách.
Nasleduje priama reč.
Moja mama žije v Taliansku, pracuje tu. Doma, v Zaporižži, som žila so svojím starším bratom. Ráno 24. februára má práve on zobudil so slovami, že sa začala vojna a že nás bombardujú. Zo začiatku som nepochopila, čo sa deje: sadla som a 10 minút som len tak sedela a snažila som sa všetkému porozumieť. Bol to hrozný pocit.
Vôbec sme sa nepripravovali (na vojnu – pozn.red.). Viem, že niektorí ľudia už pred začiatkom invázie mali pripravené evakuačné batožiny s dokladmi, liekmi, základným oblečením. My sme neboli pripravení. Ja som ako prvé pobalila rifle, sveter a notebook. Prvé dni boli ako v hmle.
Ruské jednotky veľmi rýchlo prenikli na územie Zaporižskej oblasti. Vtedy som bola vo vzťahu a vlastne pod tlakom vtedajšieho priateľa som odišla. Je to cudzinec, chystal sa vyviezť svoju rodinu, tak som išla s nimi. Spolu sme pricestovali do Poľska, následne oni išli jedným smerom a ja zase druhým – do Talianska.
Veľmi jasne si pamätám, ako som povedala bratovi, že odchádzam. On ma v tom podporil, lebo na prvom mieste je život. Ale teraz chápem, že toto rozhodnutie bolo urobené niekde na hranici medzi panikou a depresiou. Keď ma priateľ začal presviedčať, že by som mala odísť, podľahla som emóciám a súhlasila som. Pochopila som, čo robím, keď som sa lúčila s bratom: nevedela som, či sa vrátim, či ho uvidím živého…bolo to hrozné: rozplakala som sa aj on plakal.
KEĎ STE MIMO UKRAJINY, ÚZKOST JE EŠTE SILNEJŠIA
Bolo veľmi ťažké prispôsobiť sa. Som spoločenský človek, neustále potrebujem s niekým komunikovať, niekam chodiť. Na začiatku po príchode som nemala známych ani priateľov. A keď sa začali objavovať, situácia sa, samozrejme, zlepšila, ale stále to boli Taliani, ktorí úplne nerozumeli mojim pocitom. Nechápali, čo vo všeobecnosti znamená vojna.
Cesta do mesta, v ktorom bývajú moji priatelia, s ktorými by som mohla a chcela komunikovať, trvá 40 minút MHD. Ísť tam v pracovný deň po práci nemá zmysel, nakoľko posledný autobus odchádza o 18:30. Tak som za nimi chodila len raz týždenne.
V dôsledku toho som sa dostala do depresie: nevedela som jazyk, nemala som priateľov, nemohla som slobodne komunikovať a chcelo sa mi len nevychádzal z domu. Obrátila som sa na psychologičku a tá mi naozaj pomohla. Prišla som sem, ale psychologicky sa nič nezmenilo: neustále som sledovala správy, ak som vedela, že je siréna, volala som svojim kamarátkam, bratovi, pýtala som sa, ako sú na tom. Už ti ani nejde o seba, ale o tých, kto zostal. Keď som bola na Ukrajine, tento pocit úzkosti bol menší, pretože som aspoň bola s blízkymi ľuďmi. A keď si ďaleko, vôbec nerozumieš, čo sa tam deje, a začína panika. Ľudia, ktorí zostali v Záporižži sa správali pokojnejšie, ako ja tu. To ma prinútilo premýšľať o tom, ako zachovať svoj zdroj a nasmerovať ho užitočnejším smerom.
Taliansko v apríli 2022. Foto Antonio Romano
JE DÔLEŽITÉ BYŤ UŽITOČNÝ PRE UKRAJINU, NECH SI KDEKOĽVEK
Keď som prišla, pocit viny človeka, ktorý prežil sa rozvinul veľmi silno a rýchlo. Vyštudovala som žurnalistiku, už som pracovala v tejto oblasti a zrazu mám odísť, ale veď musím byť na Ukrajine, písať, musím nejako pomáhať! V čase, keď som odchádzala, som už nerobila novinárku, ale so začiatkom invázie sa pocit zodpovednosti výrazne zvýšil.
Do Talianska som pricestovala 7. marca a Vova – jeden z viceprezidentov Arky – mi napísal niekedy koncom marca. Ponúkol mi pozíciu novinárky v organizácii. Samozrejme, som súhlasila, pretože po prvé mi to umožňovalo robiť niečo užitočné ako aj využiť na to svoje profesionálne schopnosti, po druhé, úprimne povedané, život v Taliansku si vyžaduje viac peňazí ako na Ukrajine; pochopila som, že žiť zo sociálnych dávok sa nedá.
Na začiatku som písala len o vojnových témach, čo je celkom logické. O aktivistoch, ktorí pomáhajú Rómom aj iným ľudom, príbehy odboja. Neskôr sa pridali ďalšie témy. Keď som počúvala tieto príbehy od ľudí, ktorí boli priamo tam, v podmienkach vojny, znovu to vzbudilo pocit viny: mala som pocit, že som vytrhnutá z kontextu. Predo mnou je človek, ktorý mi hovorí, čím si prešiel a ja som v slnečnom Taliansku a len tak sa s ním rozprávam. Bolo to citeľné najmä pri komunikácii s ľuďmi z Mariupoľa.
Vo všeobecnosti ma zaujíma téma ženského aktivizmu, patriarchálnej spoločnosti. Väčšina mojich textov je o ženách, ktoré odišli a pomáhajú ľudom na Ukrajine alebo mimo nej. Medzi hrdinami boli rómski presídlenci a rómski vojaci Ozbrojených síl Ukrajiny.
Ale, úprimne povedané, nebolo ľahké s nimi komunikovať. Rómska komunita je vo všeobecnosti dosť uzavretá a nebolo vždy ľahké dohodnúť aj obyčajný rozhovor. A naviac, keď išlo o nejaké citlivé témy. Nám sa to ešte podarilo, ale napríklad nájsť Rómov, ktorí sú vo vojne a priznajú sa, že sú Rómovia, je dosť náročné. Myslím si, že to čiastočne súvisí aj so stereotypmi o Rómoch, s možným negatívnym postojom, ale zdá sa mi, že na Ukrajine tento fenomén postupne stráca na sile.
Počas Fóra rómskej občianskej spoločnosti (Berlín, 2022)V TALIANSKU VÄČŠINOU RÓMOVIA NEPOVEDIA, ŽE SÚ RÓMOVIA
Ja osobne som sa nikdy nestretla s diskrimináciou voči Rómom. Možno preto, že tak trochu vyzerám ako Rómka, ale málokto by na prvý pohľad vedel, že som vlastne Rómka.
Ale v Taliansku je taký fenomén, ktorý ma prekvapil: Rómovia tu väčšinou nepovedia, že sú Rómovia. Slovo „Cigáni“ („zingari „), ktoré používajú, má veľmi negatívny význam. Je tu veľa Rómov z Rumunska a majú sa hrozne. Miestni aktivisti mi porozprávali, že existujú osady týchto Rómov, ktorí nemajú vôbec žiadne doklady. Tu ich nedostali, nestali sa občanmi Talianska a už nie sú občanmi Rumunska. Dejú sa tam akési hrozné procesy. Vybaviť tieto doklady je veľmi komplikované. Problém spočíva najmä v tom, že v Taliansku sa mnohé legislatívne veci riešia na úrovni jednotlivých samospráv. A preto Rómovia z rôznych obcí nemôžu súčasne získať doklady: všetko sa veľmi líši v jednotlivých mestách.
Stala som sa svedkom nasledujúcej situácie: na autobusovej stanici bola žena s dieťaťom, vyzerala ako Rómka, pravdepodobne to bola Rómka. Obišla celú stanicu a pýtala si telefón, aby mohla zavolať, ale nikto jej ho nechcel dať, lebo sa všetci báli, že ho nevráti. Preto sa v Taliansku Rómovia , ktorí tu žijú, snažia nehovoriť, že sú Rómovia pre takýto stereotypný postoj.
Rómsky aktivizmus tu nie je taký silný ako na Ukrajine; aspoň, ako mi povedali miestni aktivisti, sú tu 1 alebo 2 väčšie organizácie. Možno existujú aj menšie, ale iba o jednej-dvoch ste mohli počuť. Na Ukrajine je ich oveľa viac. Preto je postoj pravdepodobne trochu iný.
Napríklad na našich kolegov z Arky sa obrátili miestni aktivisti z Ochtyrky Sumskej oblasti a požiadali o pomoc so zbierkou prostriedkov na vozidlo pre teritoriálnu obranu. Tiež prispeli, a keď vojakom povedali, že pomáhali aj Rómovia, boli prekvapení. Zdá sa mi, že takéto prípady majú pozitívny vplyv na vzťah k Rómom.
KEBY SOM SA MALA ROZHODNÚŤ TERAZ, NEODIŠLA BY SOM
Želanie vrátiť sa je silnejšie ako strach. Samozrejme, je to trochu desivé, ale túžba po návrate je silnejšia.
Pozeráš sa na krajiny v Taliansku: áno, sú nádherné, ale napriek tomu sa v mysli vynoria krajiny Ukrajiny. Polia cestou k moru. Stepi. To všetko ťahá domov.
Návrat sme plánovali v novembri, ale vtedy bolo veľa útokov na Zaporižžia a práve začali výpadky elektriny.
Záporožia na jar 2022. Foto: Ukrajinská pravda
Keby som sa mala rozhodnúť teraz, neodišla by som. Ale vtedy sa to zdalo správne. Vtedy som si myslela, že odchádzam na dva týždne a čoskoro sa vrátim. To sa samozrejme nestalo… Ale rozhodla som sa, že sa na jar určite vrátim na Ukrajinu. Mám absolvované 4 roky štúdia, som novinárka a chcela by som absolvovať magisterské štúdium. Ale tento rok som nemala možnosť zapísať sa na vysokú školu na Ukrajine, tu som nechcela ísť študovať. Chcem študovať doma, preto sa určite vrátim.
Iryna Sovyak, Varosh
Fotografie Ruslany Polianskej boli poskytnuté ňou osobne a vzaté z jej profilu na sociálnej sieti Facebook
Článok bol pripravený s podporou Medzinárodnej nadácie Renaissance v rámci projektu „Boj proti predsudkom a stereotypom voči Rómom počas vojny, zjednotenie spoločného úsilia o víťazstvo“. Článok vyjadruje názory autorov, ktoré sa nemusia nevyhnutne zhodovať s názormi Medzinárodného nadácie Renaissance.
