Pri listovaní spravodajskými kanálmi ukrajinských publikácií sa stretnete aspoň raz denne so zmienkou o prevádzačstve alebo inom nelegálnom podnikaní na Zakarpatsku. Nie je to nevyhnutne niečo, čo je príliš trestné (najmä preto, že prevádzačstvo na Ukrajine je dekriminalizované, je poskytnutá iba administratívna zodpovednosť).

Niekedy je toto nelegálne podnikanie dokonca veľmi kreatívne, romantické. Nádherne to opísal Andriy Lyubka vo svojom románe „Carbide“, ktorý už bol preložený do 3 jazykov.

Veľmi pravdivo a tragicky je toto nelegálne podnikanie Zakarpatov vykreslené v ukrajinsko-slovenskom filme „Hranica“, ktorý pred rokom zhromaždil rekordné sumy v distribúcii filmov na Slovensku, získal cenu na filmovom festivale v Karlových Varoch a bol nominovaný na Oscara podľa Slovenska.

Ale zatiaľ čo skupina zakarpatských pašerákov nosí niekoľko balíčkov „načierno“  cigariet do Rumunska, Maďarska alebo na Slovensko, továrne v Zakarpatskej oblasti montujú automobily Škoda, kávovary Nespresso, vyrábajú hokejky pre hráčov NHL, dizajnový nábytok pre kaviarne Starbucks a karbónové diely  pre automobily „BMW“, „Audi“, „Porsche“, „Mercedes“.

Toto je ďalšia realita, o ktorej vie len málokto, dokonca ani na Zakarpatsku, a to len  na Ukrajine. Je mimoriadne zriedkavé, aby sa informácie o takýchto dielach šírili do sveta.

Je to čiastočne pretože globálne značky sa zdráhajú zverejniť svojich dodávateľov a miesto výroby.

Rozhodli sme sa napraviť túto mediálnu nespravodlivosť a povedať vám o zakarpatskom investičnom zázraku. Samozrejme s nádejou, že sa tento zázrak bude môcť opakovať znova a viackrát.

„Je to zázrak?“ – pochybuješ skepticky. Faktom je, že je dokonca ťažké si predstaviť, že len za pár rokov v Zakarpatí vybudovali svoje závody globálne produkčné giganty ako Jabil, Flex, Yazaki, W.E.T. Automobilový priemysel (Gentherm).

 Špeciálna ekonomická zóna „Zakarpatska“

Ponúkame mentálny posun v čase do roku 2001. V tom čase Najvyššia rada vytvorila na Ukrajine prijatím zákonov 11 osobitných ekonomických zón. Jedným z nich bol Zakarpatský región, ktorý sa ešte skôr, v roku 1998, stal jedným z 9 území prioritného rozvoja so špeciálnym režimom investičnej činnosti. Všetky tieto zložité formulácie a ťažko vysloviteľné frázy znamenali potom iba jednu, kľúčovú

na štátnej úrovni sú vytvorené priaznivé podmienky na prilákanie investícií do konkrétnych regiónov.

Úloha „centra“ pri získavaní investícií do regiónov je 90%. Za zvyšok zodpovedajú miestni vodcovia. Potom začiatkom 90. rokov ukrajinské vedenie vedome alebo náhodne vytvorilo dobré podmienky na prilákanie investícií. Ďalšou vecou je, ako tento alebo ten región využil tieto podmienky, pripomína Volodymyr Panov, ktorý bol v rokoch 2001-2004 zodpovedný za poskytnutie investícií do tejto oblasti u vedúceho profilového oddelenia v Zakarpatskej regionálnej štátnej správe. Na túto pozíciu som sa dostal z podnikania, a tak som sa zo zvyku snažil vytlačiť čo najviac z podmienok, ktoré boli. Poviete si: „Zakarpatský investičný zázrak.“ Lebo ako sa hovorí, spojili hviezdy – podmienky, ktoré boli na štátnej úrovni, za každých okolnosti boli dobré. A nezabránila nám aj spolupráca s tímom.

Čo by však potom mohlo na Zakarpatsku ponúknuť investorom, čo iné regióny Ukrajiny nedokázali?

Náš región nemal určité výhody ani preferencie, vďaka ktorým sme mohli zachytávať investorov. Pre všetky špeciálne ekonomické zóny, ako napríklad colné územie v podniku, daňové výhody atď., bol stanovený štandard. Preto sme sa spoliehali najmä na marketing a komunikáciu. Začali sme písať listy všade, kde to bolo možné, predovšetkým ambasády, obchodné a priemyselné komory a povedať, že v zakarpatskom regióne sa uskutočňuje ekonomický experiment, vysvetľuje Volodymyr Panov. Veľa sme pracovali s protokolom a prípravou stretnutí s potenciálnymi investormi, prinútili celú vertikálu moci v regióne pracovať na poskytnutí  investícií od pohraničnej stráže po daň a SBU, taktiež vypracovali množstvo materiálov pre investorov v rôznych jazykoch s podrobnými pokynmi, ako investovať do Zakarpatska a taktiež aj na Ukrajinu. A čo je najdôležitejšie, na všetkých stretnutiach sme ukázali, že skutočne chceme zmeniť našu krajinu, najmä získať investorov pre vytvorenie rovnakých podmienok pre podnikanie a ľudí ako na Západe. Táto emocionálna zložka nebola pre investorov o nič menej dôležitá ako výhoda pre nich.

Jednou z rozhodujúcich výhod Zakarpatskej oblasti bola samozrejme jej poloha na samej hranici s európskymi krajinami, ktoré sa pripravovali na vstup do EÚ. Okrem toho je rovnako dôležité mať v regióne spoločnosti, ktoré sa buď stali testovacím strediskom pre veľkých investorov, alebo boli „živým“ príkladom úspešného investovania a podnikania.

Napríklad rozhlasová fabrika v  Beregovo a mukačevský Tochprylad sa stali základnými pre spoločnosť Flex Corporation, ktorá nakoniec vybudovala svoju vlastnú výkonnú fabriku v Mukačeve, a ideálne boli ukrajinsko-rakúska spoločnosť Fischer Company a ukrajinský Eurocar, ktoré boli postavené za princípom „greenfield“ , teda na zelenej lúke. Príklady, ako môžu byť investície na Zakarpatsku úspešné.

Ťah a výsledky

Bol to skutočný ťah, pravidelné stretnutia, investičné dohody. V rokoch 2001-2004 bolo Zakarpatsku schopné získať priame zahraničné investície vo výške 130 miliónov dolárov a vytvoriť viac ako 19 000 pracovných miest. Len v roku 2004 región získal 62,7 milióna dolárov USA. Obrat zahraničného obchodu v regióne sa zvýšil z 342 miliónov dolárov. USA v roku 2002 na 1,3 miliardy dolárov. USA v roku 2005, zdôrazňuje Vladimír Panov.

Eurocar bol jedným z prvých, ktorí prišli na Zakarpatsko jedinečný podnik v dedine Solomonovo pár kilometrov od hraníc s EÚ, ktorý ako jediný na svete uzavrel s Volkswagenom kontrakt na výrobu svojich automobilov Škoda , Volkswagen, Audi, SEAT. Od roku 2001, keď spoločnosť Eurocar začala pôsobiť na Zakarpatí, sa do projektu plánovalo investovať 200 miliónov dolárov. Volodymyr Panov navyše zdôrazňuje, že prebiehali rokovania o tom, aby spoločnosť Volkswagen investovala do výstavby vlastného závodu na Zakarpatí.

V roku 2002 v dedine Minay, neďaleko Užhorodu, začala pôsobiť fabrika japonskej spoločnosti Yazaki, ktorá vyrába diely pre automobilový priemysel. Potom sa plánovalo investovať do kapacity Zakarpattia 31,7 milióna dolárov.

V roku 2004 začala fabrika Jabil Corporation, jedná z troch najväčších výrobcov zmluvnej elektroniky na svete, pracovať v dedine Rozivka, tiež neďaleko Užhorodu.

V skutočnosti, rovnako ako spoločnosť Flex, ktorá sa rozhodla vybudovať svoju vlastnú fabriku na Zakarpatsku v Mukačeve, tiež počas tohto obdobia, ale spustila ho v roku 2012.

Podľa Volodymyra Panova nikde na svete fabriky Jabil a Flex, ktoré sú tvrdými konkurentmi, nenachádzajú sa tak blízko ako na Ukrajine  iba vo vzdialenosti 40 km.

Boli sme v Jabil v Užhorode v roku 2016, pretože sme už vyrábali náš produkt v Číne a hľadali nové príležitosti na rozšírenie výroby. Úprimne, bol som milo prekvapený, ako je v tomto podniku všetko zariadené. Užhorodský Jabil navyše už dával konkurenčnú výrobnú cenu aj v porovnaní s Čínou, uviedol Alex Neskin, jeden zo zakladateľov najúspešnejšieho ukrajinského startupu Petcube za posledné roky.

Zoznam zákazníkov týchto spoločností, ktoré zarobili na Zakarpatsku, ktorá zahŕňa spoločnosti Google, Lenovo, Nike, Nespresso, Nokia, ktoré telefóny boli vyrobené iba pre spoločnosti Jabil a Porsche. Ako uvádzaš zoznam?

Je to iba niekoľko príkladov „zakarpatského investičného zázraku“ rokov 2001 – 2004, ktorý vyústil nielen do významných investícií a pracovných miest, ale aj do nedobrovoľného uvedenia celých klastrov automobilového a elektrického. To teda znamenalo vyhliadku pre región, pretože myšlienkou klastrov je ďalšie rozširovanie výroby a investícií.

Stratené a nové príležitosti

Môžem dlho uviesť zoznam spoločností, s ktorými som rokoval o investovaní na Zakarpatsku. Philips k nám plánoval prísť, ktorý po vzore Flex najskôr pracoval na báze mukačevského Tochprilad a chcel vyrábať naše úžasné televízory. Uskutočnili sa stretnutia so spoločnosťou Bosch, známym nemeckým výrobcom zariadení. Hlavne ma mrzí, že sa mi nepodarilo dotiahnuť VW, Toyota a hlavne IKEU. V rokoch 2003-2004 sme sa stretli so Švédmi niekoľkokrát a boli sme už v štádiu rokovaní, keď sme diskutovali o možných umiestneniach elektrární,  hovorí Volodymyr Panov. Logika a flexibilita IKEA na mňa vtedy zapôsobili. Spoločnosť bola pripravená postaviť na Zakarpatsku naraz 3 závody: jeden – v mieste, kde dostane dlhodobý prenájom na približne 20 rokov lesa, na odlesňovanie a výsadbu; ďalšie dva – na mieste, kde hovoríme vzhľadom na naše sociálne charakteristiky, ako je nezamestnanosť alebo depresia v tejto oblasti. Boli by to kotviace spoločnosti, popri ktorých by si mohol každý zarobiť peniaze. Existuje stereotyp, že veľký producent „zabije“ malý podnik, ale to neplatí, ak sa pohybujete na klastrovom princípe, keď existuje „kotvová“ spoločnosť a okolo nej sú etablované ďalšie. Takže s IKEOU by sme mali výrobu skutočne bezodpadovú, keď  ťažia drevo, sadia nové, vyrábajú nábytok, odpadové pelety a brikety atď. Bohužiaľ sme kvôli našej byrokracii stratili IKEU. Chcem sa rozplakať, keď si spomeniem, ako blízko sme boli k cieľu a stratili príležitosť. Stratili sme tiež spoločnosť Volkswagen, ktorá nakoniec v roku 2006 investovala do výroby v Rusku 1,3 miliardy eur. Išla tam aj Toyota.

Všetko sa to stalo preto, lebo v roku 2005 sa zmenila ukrajinská investičná legislatíva a boli zrušené prakticky všetky výhody osobitnej hospodárskej zóny, tvrdí Volodymyr Panov, zároveň však zostáva optimistický a trvá na tom, že existuje každá šanca na zopakovanie „zakarpatského investičného zázraku“.

Sú na to splnené všetky podmienky skúsenosti, úspešné príklady, riadiaci pracovníci. Dnes sa mnohí sťažujú na odliv ľudí do zahraničia. Toto je skutočne problém a výzva. Zakarpatčania však boli vždy iniciatívni a chodili do práce. Preto je podľa môjho názoru problém iný,

ľudia idú preto, lebo stratili dôveru vo svojej krajine, v samých seba, ale aj v tejto krajine v budúcnosti v rodnom Zakarpatsku. Musíme to zmeniť. Okrem toho je potrebné znovu získať vieru v sebe. Pamätám si, ale nie je to tak dávno, čo sme hrdo hovorili o Zakarpatsko a robili sme ambiciózne plány, pretože ide o región v strede Európy. V posledných rokoch sme, bohužiaľ, vzbudili dojem, že sme to vzdali. Myšlienky rezignovali na to, že sú provinciou, aj keď v skutočnosti môžeme byť vodcami a sme vodcami podľa mnohých kritérií,

hovorí Vladimír Panov.

To potvrdzuje iba za posledné 2 roky spoločnosti Flex aj Jabil skutočne zdvojnásobili svoju kapacitu v Zakarpatí a postavili ďalší závod vedľa tých existujúcich. Yazaki a Fischer tiež aktívne prijímajú špecialistov, vytvárajú nové pracovné miesta a rozširujú výrobu.

Na posledných zimných olympijských hrách v Južnej Kórei získali lyžiari Fischer 89 medailí: 35 „zlatých“, 33 „strieborných“ a 21 „bronzových“. A to je najlepší výsledok zo všetkých ocenení.

Legendárne lyže „Tisa“ (z názvu Zakarpatskej rieky – pozn. red.) od Fischera, vyrobeného v Mukačeve, získal ukrajinský športovec Oleksandr Abramenko jedinú zlatú medailu pre Ukrajinu na olympiáde v Pchjongčchangu.

---

Tento materiál poskytol Ústav pre stredoeurópsku stratégiu s podporou Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Jeho vznik bol umožnený úprimnou podporou amerických obyvateľov prostredníctvom Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Za obsah produktu zodpovedá výlučne Stredoeurópsky strategický inštitút a nemusí nevyhnutne odrážať názory USAID alebo vlády Spojených štátov. Žiadna čas*5669ť tohto produktu nesmie byť reprodukovaná alebo prenášaná v akejkoľvek podobe alebo akýmikoľvek prostriedkami, elektronicky, fotokopírovane alebo inak, bez náležitého odkazu na pôvodný zdroj.

 

Rosana Tuzhanska

***У матеріалі використані фото та відео матеріали з відкритих джерел