Nižne Selyšče (t. j. Dolná dedina) je na prvý pohľad obyčajná dedina v Zakarpatsku. Žije tu niečo viac ako 3 tisíc ľudí. Ale stále ho však niečo odlišuje. Miesto, ktoré sa zvyklo nazývať „depresívne“, sa zrazu začalo rozvíjať a „znieť“ nielen v celom Zakarpatsku, ale na celej Ukrajine. Existuje niekoľko dôvodov a v každom z nich sú hlavnými ľudia.

V tomto článku si povieme o tom, aký je rozvoj území na príklade bežnej dediny, ako vytvárať produkciu, ktorá zmení komunitný život, byť iniciatívným v sociálnej oblasti, vyrobiť ekologický a čestný produkt pre seba, založiť kapelu, ktorá cestuje po svete, moderné divadlo pre roľníkov a ukázať, že život „na vidieku“ nielen existuje , je to na vzostupe! Ak to naozaj chcieť.

Naši hrdinovia:

• Petro Pryhara – riaditeľ a zakladateľ „syrárne Seliska“
• Inna Pryhara – syrovačka, aktívna verejná osobnosť, zakladateľka projektu „Tradičná brynza regiónu Chust“
• Orest Del Sol – farmár, zakladateľ farmy „Zelený háj“
• Jurgen Kreftner – hudobník, zakladateľ Hudaki Village Band, verejný činiteľ

Ekonomika. Výroba. Rozvoj území

Inna Prygari mala jeden rok, keď miestni obyvatelia spolu s družstvom Longo Mai (medzinárodné poľnohospodárske družstvo založené vo Francúzsku v roku 1973)  založili „syrárne Seliska“. Dnes ona aj sama varí syr, vytvorila projekt „Tradičná brynza regiónu Chust“, aktívne sa zúčastňuje v spoločenskom živote dediny a Zakarpatska. Inna je jednou z tých, ktorá sa po ukončení štúdia vrátila do Nižného Selyšča.

– Nápad na výrobu syrov sa objavil koncom roku 1994 a začiatkom roku 1995. Potom sa miestni obyvatelia spolu s družstvom Longo Mai zamysleli nad tým, aký projekt by sa tu dal urobiť, ktorý by nerealizovala vláda, ani veľké podniky, a ktorý by bol zaujímavý, poskytoval príležitosti pre ekonomický rozvoj. Začali sme ako oficiálna spoločnosť v roku 2002, – hovorí Inna Prygara. – Syráreň funguje veľmi špecificky – hlavnou podmienkou, za ktorej bola poskytnutá pôžička družstvu Longo Mai, zastúpcom ktorého je Orest Del Sol, bol príjem mlieka iba od farmárov, ktorí majú 1 – 2 kravy a chovajú ich na svoje vlastné potreby. Nepracujeme s veľkými farmármi.

Okrem práce v syrárni je dievča autorkou projektu  „Tradičná brynza okresu Chust“, ktorý vytvorila na zlepšenie priemyselného odvetvia. Ked´ byť úplne úprimnými, tak ju zachrániť. Povolanie pastiera nie je pre mladých ľudí príliš atraktívne. Združenie, ktoré vzniklo pred niekoľkými rokmi, má však stále niekoľko mladých chalanov. Výsledky spoločnej práce pastierov – v porovnaní s prvým rokom práce, sa výroba dokázala zdvojnásobiť.

– Prvá vec, ktorú sme urobili, bolo presvedčenie vodcu pastierov, že únia je skutočne potrebná. To nám pomohlo zjednotiť ľudí a dohodnúť sa na spoločných plánoch. Dnes sa mi zdá, že pastieri práve začali mi dôverovať, hoci nie všetky procesy sú im jasné. Ale vždy sa snažím všetko vysvetliť a pracovať čo najotvorenejšie, – hovorí Inna.

Do združenia môžu vstúpiť iba skutoční pastieri, ktorí majú stádo, žiadni podnikatelia. Okrem rozvoja priemyslu Inna hovorí aj o tom, že je pre ňu veľmi dôležité zachovať hory a ich stav. Napokon sú to ovce, ktoré pomáhajú udržiavať lúky vo viac-menej slušnom stave a bránia im v zarastaniu.

Výrobky sú väčšinou prezentované v Kyjeve, Ľvove a Odese. Chcú Ukrajincom ukázať, čo je to Zakarpatská brynza a prečo to nie je briketa, ktorú kupovali v supermarketoch, ale úplne iný autentický produkt – čo sa týka vkusu aj hodnoty.

– Ľudia, ktorí žijú v dedine je potrebné presvedčiť. Stretla som sa s tým, keď som začala pracovať s pastiermi, – hovorí verejná aktivistka. Zdá sa, že pre nich robíte dobrú prácu, ale stále ich musíte presvedčiť, že to potrebujú, že to dokážu, že sú k dispozícii, že musia investovať energiu a čas. Je veľa príležitostí, všetko závisí od toho, čo sú ľudia ochotní robiť, kto z mládeže, aké projekty plánujú a aký tím okolo seba vytvoria. Verím, že všetko je možné. Musíte si len stanoviť ciele a každý deň sa k nim posúvať.

Inna má globálnu myšlienku pre Nižne Selyšče – vypracovať projekt kanalizácie a čistiacich zariadení pre celú dedinu. Ale toto je časovo najnáročnejšia úloha, fyzická aj emocionálna, pretože s každým obyvateľom musíte súhlasiť osobitne.

Partner a priateľ Inny a Petra Prygarovcov Orest Del Sol, parížan, ktorý sa v deväťdesiatych rokoch presťahoval do Zakarpatska, založil v roku 2006 na okraji Nižného Selyšče ekologickú farmu Zelený háj. Je to dosť špecifické v porovnaní s inými ukrajinskými farmami, pretože zvieratá tu majú voľný prístup do otvoreného priestoru kedykoľvek počas roka a ich strava pozostáva z čistej a prírodnej potravy.

Orest a jeho manželka Yolana a ich priatelia vyrábajú syr z kozieho mlieka a mäsové výrobky – klobásy, slaninu. Tu je všetko bez akejkoľvek chémie, pretože sme presvedčení, že podmienený „civilizačný pokrok“ škodí človeku, zvieratám a prírode.

– Nie sú problémy, ktoré by sa nedali prekonať. A prekážky sú v skutočnosti vždy veľmi symbolické, – hovorí Petro Pryhara. – Tím sú ľudia, ktorí si navzájom rozumejú a musia si navzájom stopercentne dôverovať. Pre mňa je to dôležité nielen v práci, ale aj v každodennom živote. Okolo by mali byť ľudia, ktorí vás podporia. Mám šťastie, že mám Oresta. Aby sme pochopili náš vzťah, poviem, že pochádzam z veľkej rodiny so 7 deťmi, ale s Orestom vychádzam lepšie ako s bratom.

– Nemám rád, keď niekto velí. Ani to nerobím sám. Chcem byť nezávislý – mentálne aj ekonomicky. A preto nemám rád, keď vládnu, nemám rád žiadnu moc. Je dôležité rešpektovať sa navzájom a nemyslieť si, že niekto z nás je inteligentnejší alebo šťastnejší, – je presvedčený Orest.

– Rozvoj území závisí v prvom rade od ľudí. Môžeme sa veľa rozprávať o plánoch a snoch, ale ak nemám tím, s ktorým by som ich mohol realizovať, tak oni k ničomu nevedú. Bohužiaľ, dnes ľudia nechcú komunikovať, radšej ti napíšu v Messengeri, ako zaklopú na dvere a povedia: „Ahoj, mám nápad“. Dobré projekty sa tak nerobia, – dodáva Inna.

Popri svojom podnikaní Inna, Peter a Orest žijú aktívnym spoločenským životom. Vďaka spoločnému úsiliu sa podarilo urobiť veľa projektov – od dostupnosti krúžkov voľného času pre deti v škole pred 20 rokmi, kúrenia v materskej škole, zachovania klubu, vybudovania vidieckeho vodovodu až po inštaláciu biotoaletov pre študentov. A čoskoro Inna Prygara realizuje ďalší sociálny projekt – „bookcrossing“( kríženie kníh), ktorý bude fungovať v blízkosti syrárne. Dievča už formuje knižnicu a v budúcom roku plánuje zahájiť projekt.

* Нижнє Селище відоме в економічній площині не лише сироварнею та фермою «Зелений Гай», а й фермою з вирощування равликів та соками прямого віджиму „Лонго Май“. Про них розповімо в наступних матеріалах.

Kultúra. Hudba. Divadlo

Jurgen Kreftner, miestnim známy ako Yurko Bukovynets, sa pred viac ako 20 rokmi presťahoval do Nižného Selyšča. Rakúšan, ktorý nechcel žiť príliš plánovaným, odmeraným a predprogramovaným životom, sa rozhodol, že sa odhalí na Zakarpatí.

Jürgen je ťažký človek, ktorý stále hľadá niečo nové. Je zakladateľom hudobnej skupiny „Hudaki Village Band“, ktorú možno  ťažko nazvať vidieckou, pretože tím už mal turné takmer po celej Európe. Skupinu tvoria hudobníci z Chustského okresu.

Okrem kapely a hudby v živote Jurgena je ešte jedna záľuba – džúsy z priamej extrakcie, ktoré vychádzajú pod značkou „Longo Mai“. To je jedinečný produkt z jabĺk a zeleniny. Vyrábajú jablkovú a mrkvovú šťavu, jablkovú a repnú šťavu, jablkovú a zelerovú šťavu v špeciálne vybavenej miestnosti, kde žije hudobník, a taktiež experimentuje s vytvorením skutočného zakarpatského muštu.

My s Jurgenom sme sa stretli neďaleko od jedného z kultúrnych a umeleckých miest v dedine – penziónu SargoRigo, kde nám urobil prehliadku a povedal nám o jej hlavnej myšlienke a dôvodoch jej založenia.

Stará škola bola opustená v samom historickom srdci Nižného Selyšča. Naše miestne archívy sú dosť slabé, ale je informácia, že existovala už v 20. rokoch 20. storočia. No za posledných 20 rokov bola prázdna. Moji priatelia a ja sme sa rozhodli, s pomocou našich partnerov zo Švajčiarska, urobiť z toho hostel,  hovorí hudobník. Ale nie v obvyklej verzii a konkrétne pre skupiny. Napokon, v dedine máme veľa udalosti – hudobných, divadelných, športových, ale s miestom konania a následným umiestnením hostí, vždy sme mali problém.

Projekt trval dlho, pretože to chceli urobiť dobre, aby to neobnovovali a neopravovali každý rok. Nápad sa objavil v roku 2006 a stavba sa začala v roku 2009, ale do prevádzky bola uvedená v roku 2017.

Teraz sa tu môže sa ubytovať 24 osôb. Projekt je neziskový, a finančné prostriedky zaplatené skupinami za ubytovanie sa vynakladajú na jeho prevádzku. Hostia sú tu pomerne často, aj keď tento hostel nie je takmer nikde inzerovaný a nenájdete ho na stránkach booking.com. Zakladatelia zároveň zdôrazňujú, že toto miesto nie je určené pre individuálny cestovný ruch a ak k nim takéto odvolanie príde, s radosťou búdu odporúčovať dedinčanov, ktorí prijímajú hostí do svojich chát.

Pri navrhovaní hostela autori okamžite zohľadnili problémy s čistením vody, ktoré existujú v mnohých vidieckych oblastiach, a zriadili špeciálne inštalácie.

– Spolu s veľmi skúseným ukrajinským ekológom, ktorý žije v Kyjeve, urobili sme zaujímavý projekt čistenia vody. Je úplne šetrný k životnému prostrediu a voda je čistená bez akýchkoľvek chemikálií. Toto je experimentálny projekt, prototyp ktorého vedci v súčasnosti pracujú na zdokonalení. Náklady na projekt sú pomerne nízke, takže môže byť pomocou pre mnohé farmy, – hovorí Jurgen.

Priestor hostela sa využíva na konferencie, semináre, vystúpenia, večierky, kurzy jogy.

– Toto miesto sme vytvorili nie preto, aby sme zarábali peniaze, ale preto, že dáva veľmi pozitívnu dynamiku pre dedinu. Keď som sem prišiel v 90. rokoch, mladí ľudia vnímali dedinu ako jamu, v ktorej nie je emancipácia, rozvoj. Aj teraz je to tam čiastočne. Ale nie je také výrazné. Prostredníctvom našich iniciatív sa mení vnímanie ľudí samých seba a územia, na ktorom žijú. Ľudia prichádzajú a hovoria: „Ako tu je dobre!“. A ľudia sa sami začnú pozerať na všetko okolo seba inak, – hovorí Jurgen.

Samotný hudobník tu zostal, pretože si uvedomil, že život v malej dedine v Zakarpatí ho láka viac, ako mestá Európy. Medzi prírodou a horami sa ľudia správajú k životu inak.

– Vyrastal som v úplne inom kontexte a veľa cestujem, takže vidím niektoré procesy, ktoré sa tu dejú, z trochu iného uhla. My nevedieme žiadnu štatistiku, ale cítim, ako veľmi sa zmenil prístup mladých ľudí k svojej dedine za posledných 20 rokov.

Jurgen považuje ľahostajnosť za najväčší problém dedín. Keď ľudí zaujíma iba to, ako zarobiť viac peňazí a pozerať televíziu.

– Som hlboko presvedčený, že hlavnou vecou je pochopiť, že tu, na Zakarpatsku, je všetko. Nepotrebujete prinášať nič iné ako vedomosti. A nebojte sa niečo robiť, robiť svoju prácu. Ale tiež je dôležité, že som sem neprišiel sám. Mal som sa o koho oprieť. Táto podpora je veľmi dôležitá, nebojíte sa ničoho. Chápem, že všetko potrebuje čas. A niekedy musíte urobiť krok späť a potom dva kroky vpred.

Jurgenova priateľka, partnerka a krstná mama, Tetiana Bilousova, vedie divadelné štúdio „Chiga-Biga“ a organizovuje medzinárodný divadelný festival „Vtak“. Bol založený v Nižnom Selyšči v roku 2007 a odvtedy zhromažďuje talentovaných mladých ľudí z rôznych častí Ukrajiny a Európy. Divadlo je neobvyklé, bez scenárov a zapamätaných slov. Je to o ľuďoch, živote, vzťahoch, mieste v spoločnosti, improvizácii a hodnotách.

– Keď sme s priateľom prvýkrát prišli do Nižného Selyšča, boli sme prekvapení a inšpirovaní činnosťou miestnej komunity, najmä detmi a mladými ľudmi, ktorí sa s plnou dôverou zapojili do všetkých divadelných dobrodružstiev, ktoré sme ponúkli, – hovorí Tatiana. – V tom čase mohli deti a dospelí vidieť predstavenia iba v materských školách a školách, ktoré priniesli „hosťujúce“ divadlá, ktoré sa často nezaoberajú materiálom a nápadmi, ale hromadením vtipných situácií a zapojením „dopravnej zoo“. Pre nás vždy bolo dôležité, aby nám divadlo dalo príležitosť premýšľať a tlačiť nás k riešeniu aktuálnych problémov.

Фото: Микола Удут

„Vták“ v Nižnom Selyšči je týždňom workshopov v divadle, kine, konceptuálneho umenia, land artu, scénografie, zvukov, premietaní predstavení a filmov, ako aj desiatok hostí z rôznych európskych krajín, ktorí prinášajú svoje skúsenosti, víziu a inšpiráciu . A samozrejme, všetko to tu zostane. A transformuje sa do nových projektov a nápadov roľníkov.

– Pre mňa je najdôležitejšie mládež, ktorá vyrastala s jasnou pozíciou, otvorenou, aktívnou, úprimnou, hovorí Tatiana. V priebehu rokov sa naša rodina VTAK rozrástla, ale základ zostal na mládeži Nižného Selyšča, ktorý sa skutočne stal kultúrnym centrom Zakarpatska.

 

Odkaz: Družstvo Longo Mai bolo založené vo Francúzsku v roku 1973. Je to medzinárodné, poľnohospodárske a remeselné družstvo alternatívnej, slobodu milujúcej a antikapitalistickej orientácie. Komunita má asi 300 ľudí. Členovia družstiev sa zaoberajú výrobou a predajom poľnohospodárskych výrobkov (ovocie, zelenina, bobule, med, syr, vlnené odevy, konzervované ovocie a zelenina, víno, prírodná kozmetika a hygienické výrobky atď.). Longo Mai vytvoril niekoľko médií: bezplatné rádio Zinzine, nezávislá spravodajská agentúra (AIM) a noviny Európskeho občianskeho fórumu „Artichel“. Družstvo vydáva knihy. A tiež robí náučné filmy o poľnohospodárstve.

 

---

Tento materiál poskytol Ústav pre stredoeurópsku stratégiu s podporou Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Jeho vznik bol umožnený úprimnou podporou amerického ľudu prostredníctvom Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Za obsah produktu zodpovedá výlučne Stredoeurópsky inštitút pre stratégiu a nemusí nevyhnutne odrážať názory USAID alebo vlády USA. Reprodukcia a použitie akejkoľvek časti týchto produktov v akomkoľvek formáte vrátane grafického, elektronického, kopírovania alebo použitia iným spôsobom bez náležitého odkazu na pôvodný zdroj je zakázané.

Rosana Tuzhanska

Foto a video: Anton Ryzhykh