Eleonóra Kulchar je bezpochyby Ukrajinka aj Rómka, ktorá fascinuje svojou túžbou pomáhať každému a každej.
Je vedúcou charitatívnej nadácie Blago a je národnou koordinátorkou projektu siete REYN-Ukrajina, ktorý sa venuje ranému vývoju rómskych detí.
Z každého jej slova cítiť, ako úprimne drží palce svojej činnosti a Ukrajine. Za pol hodiny nášho rozhovoru dostala niekoľko telefonátov, niekto sa prišiel niečo dôležité opýtať a niekto len pozdraviť.
A aj pri práci v nonstop režime neprestáva vyžarovať obrovskú silu, ktorú doslova cítiť vo vzduchu: „Viem, že to mám robiť. Prosím Boha o pomoc a cítim, ako napĺňa každú bunku môjho tela silou.“
Teraz má pani Eleonóra na starosti prvý a zatiaľ jediný shelter pre Rómov. O jeho každodennom živote, problémoch a obyvateľoch v našom článku.
“ Rómske ženy s dojčatami sedeli na studenej podlahe na stanici“
— Vo februári som prišla na stanicu. To, čo som uvidela, bol pre mňa šok. Rómky s malými dojčatami sedeli na zemi, na studených kachličkách, všade bolo počuť plač.
Samozrejme, je to ťažké pre všetkých, ale aj Rómom treba pomôcť! Toto je predsa vojna, aký môže byť rozdiel medzi ľuďmi! A nikto im nechcel poskytnúť dočasné útočisko. Zasiahlo ma to do hĺbky srdca…
So začiatkom vojny vyplávala na povrch diskriminácia, ktorá bola starostlivo skrytá alebo umlčaná. Dnes každý hovorí: Rómom treba pomáhať. Ale v skutočnosti, ak by neboli darcovia, kto by potom pomohol?
Po situácii na stanici sa pani Eleonóra rozhodla, že je nevyhnutné urýchlene zorganizovať shelter, kde by sa mohli ubytovať rómske rodiny. Fond Blago vtedy prenajímal priestory na ulici Dendeshi v Užhorode, kde prebiehali hodiny raného vývinu pre rómske deti. 24. februára školu zatvorili a namiesto toho sa tam pokúsili zorganizovať dočasné útočisko.
– To je veľmi malá miestnosť, maximálne pre 50 ľudí a my sme prijímali 150 až 200! Nebola tam voda, kúrenie, len stiesnená miestnosť, v ktorej bola veľká zima. Veď vonku je zima!
Tok ľudí bol obrovský: stovky ľudí prichádzali, jedli, nocovali a pripravovali sa na odchod do zahraničia.
— V prvých dňoch sa mnohým ľuďom podarilo odísť, predovšetkým do Nemecka, Holandska a iných európskych krajín. Aj zo Zakarpatska odišlo veľa ľudí. Veľa ľudí opustilo aj náš shelter. Strávia tu niekoľko dní a potom sú opäť na ceste.
Títo Rómovia nám rozprávajú, že podmienky sa líšia v závislosti od krajiny, do ktorej prišli. Existujú aj prípady, keď sa ľudia pre podmienky vrátili späť.
Pani Eleonóra priznáva, že počas prvých mesiacov vojny bolo veľmi ťažké zvládnuť to psychicky.
— Po invázii ruských démonov do našej rodnej krajiny, lebo inak sa ich nazvať nedá, som tu bola celý čas: o 2. hodine v noci som stále tu a o 8. ráno som tu zase. To znamená, že som spala 2-4 hodiny denne. Ale aj to je ťažké nazvať snom. Každý deň som počula všetky tieto príbehy, snažila som sa byť pri nich, byť silná, vypočuť, upokojiť. Po návrate domov ma táto vlna ľútosti a zúfalstva úplne zahaľovala. Zakaždým som si sadla a plakala.
A v tých chvíľach bol Boh so mnou a ja len cítim, že s jeho pomocou to dokážem a mám to robiť.
Ako zriadiť shelter pre Rómov
Žena zároveň rozumela, že sú potrebné lepšie podmienky ako malá studená miestnosť, pretože ľudí treba zohriať a nakŕmiť.
— Ale videla som, že Rómov nikto nechce prijímať. Nikto neposkytne priestory, keď vie, že tam bude shelter pre Rómov…
Neskôr sa žena obrátila na rómskeho podnikateľa Aladára Horvátha, majiteľa prvého rómskeho hotelového a reštauračného komplexu Romani Yag v Užhorode. Zariadenie prestalo fungovať pred 9 rokmi, takže priestory boli prázdne.
— Nájomné za prvý mesiac bolo 10 000 dolárov. Bola to pre nás fantastická suma, ale ďakujem Serhijovi Ponomarovovi, vedúcemu rómskeho programu MN Renaissance, že nás aj v tejto ťažkej chvíli podporil a pomohol nám nájsť prostriedky.
Nakoniec sa cena časom znížila a teraz 740 metrov štvorcových sheltru vrátane kuchyne, veľkej reštauračnej sály a niekoľkých izieb na druhom poschodí stojí 180 000 UAH (v prepočte 5 000 USD).
Eleonóra zvlášť platí za energie a stravu trikrát denne.
– O všetkom reportujeme a všetko je transparentné. Keďže nás podporuje viacero organizácií, zverejňujeme rozšírenú správu, kde uvádzame, ktorá organizácia a ktorú výdavkovú položku podporila. Nikdy sa nestane, že sú dvaja darcovia, ktorí pokrývajú rovnakú položku výdavkov v rovnakom čase.
Nadácia Eleonóry podľa kapacity pomáha IDP’s z celého Užhorodu. Tesne pred nahrávaním rozhovoru nadáciu navštívil muž z Mariupoľa, ktorý dostal balík s potravinami.
Podporujú aj miestnych Rómov zo Zakarpatska, napríklad minulý týždeň rozvážali jedlo do rómskych osád v obciach Seredne a Poroškovo.
„Ľudia existujú, ale legálne neexistujú“. Problémy registrácie Rómov
V čase nahrávania bolo v sheltri ubytovaných 75 ľudí, z toho 4 práve prekračovali hranice. Medzi nimi je 19 detí.
— Ale boli dni, keď tu žilo 155 ľudí. Najviac samozrejme v marci-apríli.
Prvý mesiac, kedy začal fungovať shelter, boli sme tak zaneprázdnení organizačnými procesmi, že nám ani nenapadlo niekoho registrovať. Preto sa počas marca vyskytlo veľké množstvo – 400 až 500 ľudí, ktorí neboli nikde registrovaní.
A potom som sa už chytila za hlavu: ako preukážem, kde som minula peniaze? S registráciou sme začali koncom marca.
A od registrácie prešlo sheltrom 1250 ľudí. Ľudia okrem bezplatného ubytovania dostali zadarmo trikrát denne stravu a prostriedky osobnej hygieny.
— Ale to len podľa dokladov, v skutočnosti tam bolo mnohonásobne viac ľudí.
— Sú aj prípady, keď nemôžeme ľudí riadne zaregistrovať, pretože nemajú doklady: nielen pasy, ale ani rodné listy. Preto sme pri registrácii doslova napísali: „Zo slov takého/takej, narodený/-á…“
Takže vychádza to tak, že ľudia existujú, ale z právnického hľadiska neexistujú. Nie sú to ojedinelé prípady.
Pracovné dni, každodenný život a sviatky
Tím sheltru tvoria ľudia, ktorí varia, učia, pomáhajú s bežným životom. Sú to takí istí nútení presídlenci. O existencii sheltru sa dozvedeli zo sociálnych sietí alebo po osobnej komunikácii s pani Eleonórou. Medzi nimi je veľa učiteľov a dokonca aj riaditeľov škôl, ktorí boli členmi siete REYN-Ukrajina.
So začiatkom invázie sa práca siete zastavila, pretože jej pobočky, predovšetkým v Charkove, Odese, Dnipre, nemohli ďalej naplno fungovať a ďalšie sa museli preformátovať na dobrovoľnícku prácu.
Napríklad pani Agnesa z Charkova je tiež učiteľka, ktorá pracovala 20 rokov v škole a teraz pomáha s domácimi úlohami deťom, ktoré zostali v sheltri. Osvetová činnosť preto neustáva ani v takýchto podmienkach.
— „Verím vo víťazstvo Ukrajiny a že sa opäť vrátia všetky jej časti. Žijú tu ľudia z Luhanska a Donecka. A som si istá, že po Víťazstve budeme môcť spustiť sieť s novým nádychom aj na deokupovaných územiach“, – presviedča pani Eleonóra.
Privítala nás aj pani Natália a pani Rita . Jedna pochádza z Charkova, druhá z Doneckej oblasti. Uvarili čaj, povedali pár slov o sebe. V kuchyni už vtedy pracovali staršie pane z východu, ktoré pricestovali deň predtým. Menu vymýšľajú samy, ale v rámci stanoveného rozpočtu. Počas nakrúcania rozhovoru pripravovali pohánku s omáčkou, kapustový šalát a dokonca aj makové rolády. Všetko sa robí s láskou a po domácky. Všetky sú v zásterách a rukavičkách, radia sa, niektoré pri stole, niektoré pri novom sporáku či rúre.
Začali sa rozprávať. Spomínajú, ako žili celé mesiace pod ostreľovaním a nedokážu zadržať slzy. Mnohé z nich už nemajú domy, len mužov s rakovinou, ktorí v najbližšej dobe podstúpia zákrok v Užhorode.
Nie sú to Rómky, ale keď hľadali úkryt na toto obdobie, našli pani Eleonóru. A vraj ich tu stretli po domácky.
Na druhý deň už v kuchyni gazdoval pán Jurij z Ugledaru. S rodinou prišiel koncom marca, predtým sa celé dni skrývali v pivniciach. S pani Eleonórou sa poznala aj jeho sestra. Keď sa teda nedalo zostať v kryte a byt vyhorel od ruských fosforových bômb, rozhodli sa odísť do Užhorodu.
Za takmer 9 mesiacov života na Zakarpatsku pán Jurij hovorí, že sa cíti ako miestny: rád varí, tak si už na internete vyhľadal recept na bograč a chcel by ho uvariť. Naučil sa aj bežný spôsob komunikácie, takže už nechodí po schodoch, ale len po garadičoch.
Hoci sa na Zakarpatsku cíti ako doma, po Víťazstve sa chce vrátiť: „Neviem, ako to bude, pretože naše mesto jednoducho neexistuje. Ale ja chcem ísť domov.“
Rozhovor sme nahrávali na Štedrý večer. A na otázku: „Ako plánujú oslavovať v sheltri?“, pani Eleonóra s veľkou radosťou vyskočí zo stoličky a s veľkou radosťou ukáže umelý vianočný stromček, ktorý bol v strede miestnosti. Rozpráva o pripravených pre deti darčekoch. A na záver dodáva:
– Presunieme stoly a budeme spolu oslavovať, poďakujeme sa Bohu za príležitosť byť tu a poprosíme ho, aby zachránil životy našich ľudí, vojakom a daroval nám Víťazstvo.
Článok bol pripravený s podporou Medzinárodnej nadácie Renaissance v rámci projektu „Boj proti predsudkom a stereotypom voči Rómom počas vojny, zjednotenie spoločného úsilia o víťazstvo“.
Článok vyjadruje názory autorov, ktoré sa nemusia nevyhnutne zhodovať s názormi Medzinárodného nadácie Renaissance.
Halyna Hychka, Varosh
Foto: Taras Vovčin
