Aktivista a herec. Dvakrát presídlenec
V roku 2014 už musel žiť pod okupáciou a spomienky na tie časy ho prinútili odísť do zahraničia. V súčasnosti pôsobí v OZ ukrajinských aktivistov Viche v Berlíne a bojuje proti ruskej agresii na informačnom fronte.
Nasleduje priama reč.
23.februára večer sme sa s kamarátmi rozlúčil s istotou, že sa nič nestane.
Bol som morálne pripravený. Pochádzam z Doneckej oblasti, takže v roku 2014 sme už museli utekať pre vojnou. Ale nemal som pocit, že sa začne vojna.
23.februára večer sme spolu s kamarátmi boli na premiére ukrajinského filmu. Potom sme šli do kaviarne, nebavili sme sa o filme, ale o možnej invázii. Okolo jednej v noci sme sa rozlúčili s pocitom, že sa nič nestane.
O tri hodiny neskôr sme sa zobudili z výbuchov.
Bol som zamrazený. Sedel som a nemohol som pochopiť, čo robiť ďalej. Neskôr som začal myslieť na to, že treba natankovať auto. Na čerpacích staniciach už začali vznikať kolóny. Neskôr som začal baliť kufor.
Už som bol pod okupáciou v Donecku, stále som na to nezabudol. Preto som sa rozhodol odísť – nechcel som prežiť to isté druhýkrát.
Išli sme do mesta Černivci. Bez akéhokoľvek plánu, išli sme za ostatnými. Obrovské kolóny, strach, panika, nevedomosť. Približne 3 dni sme len odchádzali.
Voči Západnej Ukrajine som nemal žiadne predsudky alebo stereotypy. Často som sem chodieval, vrátane Zakarpatska s predstaveniami ako aj na oddych.
„Viackrát som voči sebe počul, že som separatista.“
Okupácia Donecka sa začala 26.mája 2014. Veľmi jasne si pamätám tento deň. A prvé výbuchy v meste. Vtedy som ešte študoval na strednej odbornej škole, nechápal som situáciu, treba bolo dokončiť štúdium. Preto som zostal. Boli tam ruské jednotky, kontrolné body, Kadyrovovci. Prechádzal som okolo nich každý deň, všetko som videl na vlastné oči. Atmosféra bola tiesnivá. Preto o pár mesiacov neskôr, keď sa vyskytla príležitosť odísť, využil som ju. Tak som sa dostal do Kyjeva a prihlásil som sa na divadelnú vysokú školu Karpenka-Karého.
Mal som známych, ktorí rovnako ako ja v roku 2014 čelili diskriminácii a stereotypom. Lenže u mňa to nesúviselo s tým, že som Róm, ale s tým, že som z východu Ukrajiny. Čiže to znamená „ak si z Donecka, si separatista“. Viackrát som voči sebe počul, že som separatista.
Pravdaže bolelo počuť, že všetci ľudia z východu sú separatisti, a vedieť, že v skutočnosti to tak nie je.
Peter s mamou Irynou
V súčasnosti som vyviezol mamu z m. Kurachovo (Donecká oblasť). Tam zostali babka aj susedia, ktorí sú ako príbuzní. Skutočne sme ako rodina, lebo sme spolu žili v dvojposchodovom dome mimo mesta. Každý každého poznal a veľmi sme sa kamarátili.
“Ako študent Stredoeurópskej vysokej školy som na začiatku júna dostal možnosť vycestovať; mám oficiálne povolenie od vojenského komisariátu, pohraničnej služby.”
Ešte pred inváziou som sa rozhodol vycestovať do zahraničia. Čakal som na víza, ale deň predtým mi zamietli vyhovieť.
Študoval som na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. A na jar 2022 som mal absolvovať stáž a pracovať s deťmi a tínedžermi.
Keď začala invázia, nebolo to na čase. Bol to mesiac stresu a myšlienok len o tom, ako prežiť.
A až potom, po mesiaci, som sa upokojil a začal som pokračovať vo vybavovaní víz. Je jasné, že v Kyjeve nebolo možné získať potvrdenia, takže som musel hľadať iné cesty.
Ako študent Stredoeurópskej vysokej školy som na začiatku júna dostal možnosť vycestovať; mám oficiálne povolenie od vojenského komisariátu, pohraničnej služby.
Absolvoval som univerzitu a pracujem v Berlíne. Oblasťou mojej pôsobnosti je spoločenský aktivizmus, ktorý sa prelína s médiami.
Ziskla som štipendium a vďaka tomu môžem spolupracovať s ukrjainským občianskym združením Viche, ktoré čelí ruským dezinformáciám a sprostredkúva Nemcom pravdu o vojne na Ukrajine. Moja oblasť je rozvoj YouTube projektu organizácie.
“Nezáležalo na tom, koľko máš peňazí, nakoľko si populárny, išlo len o základnú ľudskú podporu.”
Začiatkom decembra som bol na rómskom mládežníckom fóre v Berlíne, kde sme diskutovali o situácii s Rómami na Ukrajine a v zahraničí.
Existujú rôzne prípady: dobré aj zlé. Napriek tomu sú Rómovia naďalej jednou z najviac diskriminovaných skupín obyvateľstva.
Rómske dievčatá, ktoré poznám, tiež sociálne aktivistky, robili výskum diskriminácie Rómov v Maďarsku. Zistili veľa porušení, ako napríklad segregáciu osád a pod. Súvisí to predovšetkým s politickou krízou v krajine a Orbánovou politikou. V súčasnosti vyvíjajú stratégiu presadzovania tejto otázky.
Problémy s osadami existujú aj na Slovensku a v Česku.
Väčšina Rómov z Poľska sa napríklad presťahovala do Nemecka. Pretože predovšetkým ide o krajinu s iným statusom aj úroveň podpory sa líši. Z mojej skúsenosti spolupráce so štátnymi inštitúciami tu, ako aj z rozhovorov s priateľmi, myslím si, že je to jedna z krajín, ktorá najviac podporuje presídlencov.
2. augusta tohto roku som bol na Dikh He Na Bister. Od roku 2010 sa na tejto akcii stretávajú mladí ľudia z rôznych krajín, aby si pripomenuli Pamätný deň rómskeho holokaustu. Počas akcie som prezentoval svoj film z roku 2016, venovaný téme STORIES FROM OUR PAST- A SELECTION OF FILMS ABOUT ROMANI AND SINTI SUFFERING DURING WW2.
Tento rok sa počas panelu veľa hovorilo aj o rusko-ukrajinskej vojne, rómske organizácie podpísali petíciu odsudzujúcu vojenskú agresiu ruska.
Vojna vlastne všetkých zrovnala a zároveň spojila. Moje sociálne postavenie nebolo podstatné, ľudia sa snažili navzájom si pomáhať bez toho, aby na to nadväzovali. Nezáležalo na tom, koľko máš peňazí, nakoľko si populárny, išlo len o základnú ľudskú podporu.
***
– Prvé, čo urobím po víťazstve? Asi budem plakať. Pôjdem von, budem všetkých pozdravovať a objímať. Áno, tento deň chcem osláviť doma! Po Víťazstve sa vrátim domov.
Článok bol pripravený s podporou Medzinárodnej nadácie Renaissance v rámci projektu „Boj proti predsudkom a stereotypom voči Rómom počas vojny, zjednotenie spoločného úsilia o víťazstvo“. Článok vyjadruje názory autorov, ktoré sa nemusia nevyhnutne zhodovať s názormi Medzinárodného nadácie Renaissance.
Halyna Hychka, Varosh
Fotografie boli poskytnuté Petrom Rusanenkom
