Ako vidíme Rómov? Mnohopočetné rodiny, veľa detí, nomádi, hudobníci. Tieto stereotypy sú dobré, ale zastarané. Oveľa horšie, keď sa asociatívna séria neposunie ďalej ako „ukradnúť-uhádnuť“. Svet sa mení a menia sa aj Rómovia, ich životy, ich ciele a túžby.

Poznáme veľa zlých príbehov, ktoré sú ochotné šíriť po internete a zdôrazňujú slovo „Rom“, ale či často počujeme niečo dobré – príbehy o úspechu, obhajoba diplomov, európske vzdelávanie? Moderní Rómovia sa netúlajú, študujú na univerzitách, vytvárajú verejné organizácie a mládežnícke združenia, študujú v európskych hlavných mestách. Stále sú však často diskriminovaní a nepochopení.

Rozprávame príbehy štyroch Rómov, ktorí sa ocitli na Ukrajine – v umení, práve, vzdelávaní a žurnalistike. Menia život okolo seba a postoj k Rómom.

Tiberius Jonas, umelec: „Mojím hlavným cieľom je dať rómskym deťom špecializáciu“

Som umelec. Toto je moje povolanie, píšem už 20 rokov. Takto si zarábam na živobytie.

Chcel som otvoriť umeleckú školu pre rómske deti, aby som odovzdal svoj talent, aby v ich živote bolo umenie a v budúcnosti bolo možné pracovať.

Moji rodičia chceli, aby som bol hudobník. Rok som študoval klavír, skúšku som urobil s vyznamenaním, ale v 5. ročníku môj učiteľ v škole videl, že mám talent na kreslenie. Zavolal mame a otcovi a povedal o umeleckej škole v meste. Úprimne povedané, vôbec som netušil o jej existencii. Nastúpil som teda na umeleckú školu. Práve tu som sa zamiloval do kreslenia.

Moja rodina je normálna, ale kreatívna. Moji predkovia boli v Maďarsku skvelí hudobníci. Napríklad slávny huslista Golomboshi. V rodine je veľa hudobníkov, ale nie všetci pracujú v tejto oblasti. Musíte pre niečo žiť a s hudbou dnes veľa nezarobíte. Mama učila deti hrať na klavíri.

Prečo som založil umeleckú školu? Viete, že dnes je pre Rómov ťažké nájsť si miesto – v škole aj v práci. Zdá sa mi, že naše deti sa vo svojom kruhu vyvíjajú lepšie. Preto som sa rozhodol vytvoriť umeleckú školu špeciálne pre nich. Okrem toho, že tu učia kreslenie, ich aj vzdelávam, hovorím im, ako sa majú správať, ako sa majú učiť. Všetky naše deti sú rôzne. Zaujíma ma objavovanie talentov. Ak vidím, že dieťa nie je dobré v kreslení, neskrývam to, ale hovorím mu, nech vyskúša spev alebo hudobné nástroje. Veľmi tvrdo pracujem s rovnakými deťmi, ktoré uspejú, robím všetko pre to, aby sa do tejto profesie zamilovali rovnako ako ja.

Naša škola existuje už tretí rok. Našťastie, Renesančná nadácia nám pomáha už dva roky. Bez nich by to všetko jednoducho nebolo možné, pretože je to nielen príjemný proces, ale aj veľmi nákladný. A deti sa učia úplne zadarmo – poskytujeme im všetky potrebné materiály na kreslenie.

Mojím hlavným cieľom je dať rómskym deťom špecializáciu, aby si vždy mohli zarobiť na živobytie. Ja tak žijem a viem, že je možné touto prácou uživiť rodinu. Hlavná vec je nevzdávať sa.

Najskôr som zhromaždil 30 detí, potom som ich rozdelil podľa vekových kategórií a skupín. V súčasnosti študuje viac ako 50 študentov. Ale samozrejme im nemôžem nariadiť, aby všetci prišli do triedy 4-krát týždenne. Stáva sa, že dieťa nemá oblečenie, aby mohlo odísť z domu , niekedy rodičia idú do práce a staršie deti sa musia starať o mladšie deti. Tomu všetkému rozumiem. Ale je veľa detí, ktoré nevynechajú ani jednu hodinu. Veľa záleží na rodičoch, musia deťom vysvetľovať, že učenie je dôležité, povzbudzovať ich.

Aj deti najviac motivujem. Napríklad už sme mali výstavu obrázkov na hrade „Palanok“, v Užhorode – v Múzeu architektúry a života, v Kyjeve – vo fonde „Chirikli“. A tento rok ku Dňu Rómov – v Mukačeve a Kyjeve.

Čo sa týka mojej vlastnej práce, neustále chodím do sanatórií. Na obed som ich dobre rozložim pod stenu a turisti si ich kupujú. Niekedy nepredám žiadne a niekedy všetky. Chápem, že to nie je chlieb, ale umenie. Ľudia to nepotrebujú každý deň. Mám tiež objednávky – veľa zámožných ľudí, mestské úrady. Stáva sa, že bude objednaných 20 obrázkov naraz, aby vyzdobiť celú miestnosť.

Týmto spôsobom je to pre mňa ešte zaujímavejšie, vždy skúmam niečo nové. Milujem akvarel, grafiku, olej, gvaš, temperu. Moja práca je objemná, ľuďom sa to páči. Každý deň chcem robiť niečo nové, tak ako muzikanti hrajú zakaždým iné štýly, tak to robím aj ja.

Pokiaľ človek žije, stále sa učí. A moji učitelia boli úžasní. Išiel som do Užhorodu do dielne Lyudmily Korzh-Radko, Nadeždy Ponomarenkovej, v Mukačeve – k Petrovi Feldeshovi, Zoltanovi Michkovi. Všetci mi dali veľa, dával som otázky a oni ukazovali, vysvetľovali.

Aby ste uspeli, musíte pracovať. Všetko ostatné dáva čas. Musíte ukázať svoju prácu, nielen sedieť v dielni, ale aj zdieľať to, čo robíte s ľuďmi.

Viktor Chovka, televízny novinár: „Moja rodina v Užhorode má viac ako 300 ľudí“

Do žurnalistiky som sa zamiloval v roku 2014 vďaka Jevhenii Navrotskej, ktorá ma priviedla k bývalej „Tise“, z ktorej sa teraz stala UA: Verejné. Najprv som tam pracoval ako dobrovoľník a potom som pracoval až do roku 2018. Potom som začal pracovať na kanále 21, kde pracujem dodnes. Máme program s názvom „Romano Lav“, čo znamená „rómske slovo“.

Neuveríte, ale ako dieťa som sníval o tom, že budem moderátorom správ. Potom sa na tento sen akosi zabudlo, ale už v roku 2008, keď Willy Pap tvoril svoj vlastný televízny program „Romano Givipen“, som sníval o tom, že sa tam dostanem. Vtedy som však ešte študoval, takže som si musel trochu počkať.

Moji priatelia žartujú, že som zberateľ diplomov. Najskôr študoval na ZakSU, potom sa spojil s Užhorodskou národnou univerzitou. Preto som získal prvé vzdelanie na ZakSU a magisterský titul na Užhorodskej národnej univerzite. Potom som odišiel do Budapešti, kde oni mali na Stredoeurópskej univerzite špeciálny rómsky program – Roma English Language Program.

Všeobecne sa uznáva, že rómske rodiny sú veľké a majú veľa detí. Ale toto je stereotyp. Mám napríklad iba jednu sestru. Rodina je však iná vec. Je pravdepodobne najväčšia v Užhorode, má viac ako 300 ľudí, takže nech idem kamkoľvek, všade sa stretávam so svojimi príbuznými.

Byť Rómom na Ukrajine je iné. Je to pekné – keď majú záujem, natáčajú videá, chcú sa prísť pozrieť, ako žijeme. Ale v posledných rokoch som veľmi rozrušený vlnou negativity, ktorá je na internete. Vidím, že sa objavujú nové stereotypy o Rómoch a staré získavajú nový život. Nerád to všetko počúvam. Ako hovorí jeden môj známy: „Svet sa mení, rovnako sa menia aj Rómovia.“

Všetci Rómovia sú, bohužiaľ, súdení za skutky jednej osoby. Ak sa niečo stalo, potom za to zodpovední v očiach spoločnosti všetci Rómovia, nielen človek, ktorý to urobil. Ak hovoríme o ukrajinskej komunite, potom je všetko inak – súdia toho, kto to urobil, a nie všetkých Ukrajincov. Tieto veci nemajú veľmi dobré následky, pretože už existujú rómske komunity, ktoré sa uzatvárajú do seba. Myslia si: „Prečo by sme mali byť otvorení, ak je voči nám taká negativita?“

  

Podpora zohráva pri úspechu Rómov najväčšiu úlohu. Podpora od rodičov, spoločnosti okolo vás. Veľmi dôležité je aj to, ako žijete. Keby som žil v chudobe, nemohol by som nastúpiť na univerzitu, pokračovať v štúdiu. Chudoba nám bráni ísť ďalej. To je teda začarovaný kruh- neučia sa preto, lebo sú chudobní, a sú chudobní, pretože neštudujú.

K dosiahnutiu mojich cieľov ma vždy inšpirovala moja rodina. A tiež – iniciované rómske hnutie, ktoré v súčasnosti rastie v celej Európe. Je možnosť vidieť, že môžete dosiahnuť vrchol a robiť užitočné veci nielen pre rómsku komunitu, ale aj pre spoločnosť, v ktorej žijete.

Vzťahy v rómskych komunitách sú rôzne. Napríklad na Zakarpatí žijú rôzne etnické skupiny Rómov – Rómovia-Slováci, Rómovia-Maďari, Rómovia-Serviani, Rómovia-Rumuni – Kotlyars. Všetci majú v komunitách svoje špeciálne vzťahy. A keď sa objaví niekto nový, vždy sa opýta „kto ste a odkiaľ ste?“ a až potom pochopia, s kým majú rokovať. Jedinečnosť Rómov je v tom, že sme prítomní na všetkých kontinentoch, vo všetkých krajinách a vo všetkých náboženstvách. S jazykom, mimochodom, tak isto. Moji priatelia z Kyjeva a Chersonu nerozumejú jazykom, ktorým tu na Zakarpatí hovoríme. Náš rómsky jazyk je viac podobný tomu, ktorým sa rozprajú v Maďarsku, na Slovensku a v Českej republike.

Rozvoj rómskej komunity na Zakarpatsku vidím v ďalšom zjednocovaní, pretože to je kľúčom k jej rozvoju. Ak sa nezjednotíme, úspechu sa nedočkám. Všeobecne za posledných 10 rokov došlo v živote Rómov k veľkému vývoju. Aj keď zmeny sa dejú pomaly, ale sú, takže to je hlavná vec. Existuje veľa vzdelávacích programov, ľudských práv, žurnalistiky. Preto vkladám veľké nádeje, že rómska profesúra nie je ďaleko.

Eleonora Kulchar, riaditeľka charitatívnej nadácie „Blago“: „Rómske deti sú veľmi šikovné a schopné, ale všetko závisí od spoločnosti, v ktorej žijú.“

V roku 2014 sme zahájili projekt, ktorý pripravuje deti z rómskych komunít v Užhorode na školu, ako aj kurzy zodpovedného rodičovstva v rómskych komunitách. Zameriavame sa na školákov, ktorí majú 6 rokov, a nechodili do škôlky.

Za 5 rokov práce sme pripravili 144 detí, z toho 39 chodilo do ukrajinských škôl, 10 do maďarských a zvyšok do segregovanej rómskej školy. Navyše zameriavame sa na prácu s rodičmi. Je dôležité si uvedomiť, že vo veku 6 rokov k nám deti prichádzajú s nulovými vedomosťami a program, ktorý je prezentovaný v materských školách, učíme výstižnou formou po dobu 7 mesiacov. Počnúc pravidlami správania a končiac všetkými potrebnými vedomosťami, ktoré by malo mať 6-ročné dieťa.

Na svojej práci najviac milujem úsmevy detí, žiarivé oči, detský smiech a obrovský potenciál, ktorý v našich deťoch vidím. Ak s nimi budete zaobchádzať s láskou a investovať vedomosti, môžu to byť učitelia, lekári, profesori. Deti sú veľmi šikovné a schopné, ale všetko závisí od spoločnosti, v ktorej žijú. Samozrejme, nedôjde k nijakému vývoju, ak sa na dieťa, hoci aj päťročné, niekto pozerá zvrchu so slovami: „toto je Rom, cigán“. Ale na druhej strane, nech je dieťa akejkoľvek národnosti, stále je to len dieťa, ktoré potrebuje láskavý prístup. Potom sa bude dieťa usilovať rozvíjať.

Ako dieťa som snívala o tom, že stanem archeológom. Ale v istej chvíli som si uvedomila, že chcem slúžiť svojim ľuďom. Naša organizácia začala pracovať v roku 2003 s humanitárnou pomocou. Pomohli sme 1 000 ľuďom, ale uvedomila som si, že je to prázdne dno. Takáto pomoc je samozrejme nevyhnutná. Ale aby sme sa posunuli ďalej a rozvíjali, je potrebné niečo iné. Jedným z najdôležitejších aspektov, ktoré našim ľuďom chýbajú, je vzdelávanie. Preto som začala pracovať týmto smerom.

Так виглядало приміщення, коли потрапило до благодійного фонду 

 My sme jediná takáto škola na Ukrajine, aj keď už sú prvé pokusy v iných oblastiach, ale zatiaľ nehovoríme o žiadnych výsledkoch.

Byť Rómkou na Ukrajine je hrdé aj ťažké zároveň. Som hrdá na to, že som Rómka, že pracujem so svojimi ľuďmi. Na druhej strane sú ťažkosti. Ale môžem úprimne povedať, že bez Boha by som to nedokázala. Dlhujem mu všetko, čo mám a čo som dosiahla. Boh mi pomáha prekonať aj tie ťažkosti, ktoré existujú.

Myroslav Horvat, právnik, poslanec: „Som Róm, ktorý je úprimným Ukrajincom“

Ako dieťa som mal najväčší sen cestovať po svete. Tento sen je stále aktuálny, aj keď sa čiastočne splnil.

Kľúčom k úspechu je podľa mňa viera v seba samého. Toto je hlavná vec. Ak neveríte sami sebe, nechajte vec.

Najdôležitejšie pre mňa je zostať sám sebou. A kto som ja? Som Róm, ale zároveň úprimný Ukrajinec. Keby som chcel opustiť túto krajinu, mohol som to urobiť už dávno, pretože boli príležitosti. Ale chcem tu žiť a bojovať za životnú úroveň, ktorú by som chcel, aby mali moje deti v tejto krajine.

Verím, že prekonáme problematické problémy a prekonáme prekážky. Iba ak sa spojíme ako občianska spoločnosť bez toho, aby sme sa rozdelili na národnostné menšiny, na ľudí, ktorí idú do iného kostola a podľa farby pleti, vybudujeme novú občiansku spoločnosť. Prial by som si, aby v ňom boli Rómovia, pretože sme jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Kariéru som začal v „Romani Yag“. Boli tam silní novinári, skvelí vodcovia, šéfredaktor, právnici. Všetci ma prinútili myslieť si, že by si mal vždy začať od seba. Toto je pre mňa naozaj najdôležitejšie.

V roku 2012 som nastúpil na univerzitu a pre mňa to bol veľký krok. V tom čase som už bol otcom a išiel som študovať na 7 rokov. Potom získal ďalšie vzdelanie v inej špecializácii. Dnes som postgraduálny študent, PhD. Neviem, ktorou cestou sa mám vydať ďalej, ale ďakujem ľuďom, ktorí ma viedli, zohrali v mojom živote veľmi dôležitú úlohu. A neboli to iba Rómovia.

Moje deti študujú na univerzite. Aj deti mojich priateľov a známych. Vyvíjame maximálne úsilie na zmenu života rómskej mládeže. Toto je jediný spôsob pre rómsku komunitu. Stereotyp, ktorý existuje v spoločnosti, nie je o nás. Snažíme sa urobiť si trochu iný názor. Dnes máme veľa detí, ktoré ukončujú 11. ročník, asi 50 Rómov študuje na vysokej škole. Existujú mladí ľudia, ktorí sú pripravení ísť pracovať do vládnych agentúr.

Zakarpatskí Rómovia sú jednou z najväčších komunít na Ukrajine. Všetci sme veľmi odlišní, dokonca aj v rámci jedného regiónu, ale je tu niečo, čo nás všetkých spája – rómska krv, kultúra, tradície. Nech som kdekoľvek, všetko toto vo mne zostáva.

Tento materiál poskytol Ústav pre stredoeurópsku stratégiu s podporou Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Jeho vznik bol umožnený úprimnou podporou amerického ľudu prostredníctvom Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Za obsah produktu zodpovedá výlučne Stredoeurópsky inštitút pre stratégiu a nemusí nevyhnutne odrážať názory USAID alebo vlády USA. Reprodukcia a použitie akejkoľvek časti týchto produktov v akomkoľvek formáte vrátane grafického, elektronického, kopírovania alebo použitia iným spôsobom bez náležitého odkazu na pôvodný zdroj je zakázané.

 

Rosana Tuzhanska

Anton Ryzhikh