Lekár s 36-ročnou praxou, spisovateľ, vedecký pracovník, bývalý zástupca, zakladateľ múzea. Možno si myslíme, že hovoríme o piatich rôznych ľuďoch, ale všetko je o jednej osobe, Ione Botoshe. Alebo Ivan Michajlovič – ako sa niekedy predstavuje.
Pred niekoľkými rokmi Ion založil Múzeum rumunských dejín a etnografie Zakarpatska v dedine Nyzhnia Apsha okres Tyachiv. Fond pozostáva z rumunských výšiviek, autentického oblečenia, uterákov, domácich potrieb, ikon, kníh, rukopisov. Všetko sám zbieral, skúmal, analyzoval, systematizoval.
Pri štúdiu múzea sa jeho zakladateľa pýtali nielen na exponáty, ale aj na jeho vlastnú históriu, rumunský život, stereotypy, očakávania, nádeje, čím žili predtým a čím žijú dnes.
– Prvá písomná zmienka o Botošivovi z roku 1373. Žili blízko Bushtynu (osada mestského typu v okrese Tyachiv – red.). Môj pradedo mal rodný list roku 1822. Bol učiteľom v Nižnej Apshi, prvý, ktorý mal vzdelanie. On študoval na Szygetovom inštitúte. Pochádzal z Baia Mare a v Nižnej Apshe sa oženil s dcérou kňaza a zostal tu. Môj starý otec z matkinej strany bol deportovaný na Sibír, do Magadanu. Vo väzení strávil 25 rokov a ďalších 5 v tábore. Keď ho odviezli, zostali bez neho 4 deti. Po Stalinovej smrti bol rehabilitovaný, – hovorí pán Ion o pôvode a koreňoch jeho rodiny.
Sám vyštudoval medicínu vo Ľvove. V špecializácii pracoval 36 rokov – v Khuste, Solotvyne a Nižnom Apshe.
– Dobre si pamätám svojich starých rodičov, pretože bol s nimi spojený celý môj život. Bol som sirota – keď mi bolo 6 rokov, zomrela mi matka a v 14 rokoch – otec. Babičky sa samozrejme zaoberali poľnohospodárstvom, farmárčením, chovali hospodárske zvieratá, – pripomína Ion. – Moje detstvo nebolo ľahké – ako 14-ročný som išiel prvýkrát do práce na vytrhávanie červenej repy v Rusku – pracoval som v Krasnodare a Rostove. Keď som bol trochu starší, išiel som tam aj na stavbu.
Ionášova manželka je tiež Rumunka. Pár má dve dcéry a vnučku. Najstaršia dcéra vyštudovala ekonomické a matematické fakulty v Užhorode, najmladšia – právnickú fakultu v Černivci. Vnučka – študuje na konzervatóriu v Rumunsku. Doma, samozrejme, všetci hovoria po rumunsky. Muž hovorí, že nieexistújju zabudnuté tradície, ktoré boli za starých rodičov, pretože to, čo vtedy robili a spievali, sa dnes spieva. Všetko sa prenáša z rodičov na deti.
Múzeum
Múzeum, ktoré vytvoril Ion Botos, je skutočne pôsobivé. Hodnotných exponátov je nielen veľa, hlavné je, ako opatrne s nimi majiteľ zaobchádza a ako si každý z nich váži.
– V zbierke nemám žiadne obľúbené exponáty. Každý z nich prešiel mojimi rukami, spracoval som ich, vyčistil, zakonzervoval. Všetko si robím sám, takže každá vec je pre mňa dôležitá. Všetci majú históriu a dokonca aj určitú auru, – hovorí Ion.
A všetko sa to začalo tým, že po ukončení inštitútu sa Ion vrátil domov a omylom kúpil starú lampu od staršej babičky. Tak sa v roku 1984 objavil prvý exponát z asi 1900. Múzeum rumunských dejín a etnografie má rumunské výšivky, oblečenie, uteráky, domáce potreby, ikony, staré knihy a rukopisy. Rodina kúpila väčšinu z nich v Tyachive, Rachove, Vynohradive a niektoré z Perechynu, kde žijú aj Rumuni. Všetko sa kupovalo od ľudí.
Tu sú portréty 100 významných Rumunov zo Zakarpatska. Informácie o potlačaných, ktoré Ion Botosh sám zhromaždil, keď otvorili prístup k archívom. K dispozícii sú aj knihy od majiteľa múzea, ktoré vyšli v rumunčine.
– Najdôležitejšou knihou nielen pre Rumunov, ale pre všetkých, ktorí kedysi žili v regióne Maramures, sú diplomy z regiónu Maramures, vydané v roku 1900. – Autor – Magali de Apsha. Tu je asi o každej dedine Maramures, – hovorí Ion.
– Všetko si zháňam a kupujem, – hovorí zakladateľ múzea. – Je dokonca ťažké si spomenúť, keď nám niekto niečo priniesol. V skutočnosti je teraz ťažké niečo kúpiť, pretože sa ušetrí málo, ľudia všetko vyhodili, zničili dokumenty, veci. A dokumenty sú odtlačkami histórie a iba rozumný človek môže pochopiť ich hodnotu.
Ion Botosh napísal asi 20 kníh. Často hovorí, že absolvoval ešte jednú univerzitu – toľko sa zúčastňuje medzinárodných sympózií, seminárov, kongresov. Navštívil mnoho múzeí v zahraničí, a tak študoval toto umenie. Podľa jeho názoru, bez ohľadu na to, čo sa v tomto živote stane, budúcnosť závisí od šikovného a vzdelaného človeka.
Ukrajina, Zakarpatsko, Rumuni
– Zakarpatsko môžem porovnať s kyticou kvetov, v ktorej každý národ ako kvetina musí mať svoje miesto. Kytica je krásna, keď je rôznych farieb. Som rád, že tu žijem a je dobré, že dominuje náš zdravý rozum vo vzťahu k národnostným menšinám, – zdôrazňuje Ion.
Pracovník múzea hovorí, že je skutočne prekvapený otázkou, prečo nešiel do Rumunska.
– Verím, že Rumuni sú jedným z najväčších vlastencov na Ukrajine. Napokon, takmer za 30 rokov nikto z nich neopustil krajinu. Nikdy som nerozmýšľal, že pôjdem do Rumunska. Tu som doma, toto je môj domov. Narodili sme sa tu ja a moji predkovia. Môj starý otec sa narodil v Rakúsko-Mad’arsku. Dve triedy chodili do rakúsko-mad’arskej školy, dve triedy do rumunskej. Vyrastal v Československu, oženil sa na Karpatskej Ukrajine, odišiel na dôchodku v Sovietskom zväze a zomrel na Ukrajine. A počas tejto doby nikdy nezmenil dom, – hovorí pán Botosh.
Ion hovorí, že jemu a jeho dedinčanov veľmi neteší, že novinári ukazujú Nižnú Apshu iba ako dedinu s veľkými statkami a nikoho nenapadne hlbšie sa zaujímať o túto tému, pýtať sa na kultúru. A som presvedčený, že práve cez také veci sa vytvárajú najväčšie stereotypy.
– Zdá sa mi, že ľuďom by neprekážalo lepšie rozumieť témam. Prichádza novinár z Kyjeva, fotí nás tu, trávime s ním čas, a potom sledujeme príbeh v televízii a oni ukazujú Nizhnu Apshu a rómska hudba hrá na pozadí. Načo to je? Ďalším stereotypom je, že Rumuni sú prevádzači. Toto je absolútna lož. Všade sú rôzni ľudia a všade, kde sú hranice – prevádzačstvo – v Mexike aj v Amerike. Ale toto je jeden spôsob. Myslím, že musíme pracovať, – hovorí Ion.
***
Podľa môjho názoru Rumuni majú v 21. storočí dva problémy.Prvým je nedostatok zmyslu mieru. Sú veľmi zameraní na zarábanie peňazí a nemôžu prestať. Druhým je problém vzdelávania. Škola a škôlka. Ľudia sa nechcú učiť. A tieto dva problémy spolu súvisia, pretože ľudia, bohužiaľ, chápu, že vzdelanie ich neposkytne.
Aby mohli Rumuni a nielen oni na Ukrajine normálne žiť, štát musí dodržiavať medzinárodné a domáce zákony. Vytvoriť priaznivé podmienky pre národnostné menšiny. Správam sa ku všetkým dobre – k Ukrajincom, k Maďarom. A čakám to isté. Každý by mal žiť dobre spolu. Choďte na trh v Solotvyne (osada mestského typu v okrese Tyachiv – red.) – tam počujete všetky jazyky. A každý si rozumie a žije si perfektne.
Pre mňa je dôležité, aby si Zakarpatskí Rumuni udržali čistého ducha. Máme veľa zmiešaných rodín, ale niekedy vidím, že tie ukrajinské ženy, ktoré sa vydali za Rumunov, sa stali väčšími Rumunkami, ako sú niekedy naše. Je dôležité poznať svoj jazyk, kultúru, tradície. Pokiaľ si človek zachová svoj rodný jazyk, možno ho nazvať človekom.
Tento materiál poskytol Ústav pre stredoeurópsku stratégiu s podporou Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Jeho vznik bol umožnený úprimnou podporou amerického ľudu prostredníctvom Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Za obsah produktu zodpovedá výlučne Stredoeurópsky inštitút pre stratégiu a nemusí nevyhnutne odrážať názory USAID alebo vlády USA. Reprodukcia a použitie akejkoľvek časti týchto produktov v akomkoľvek formáte vrátane grafického, elektronického, kopírovania alebo použitia iným spôsobom bez náležitého odkazu na pôvodný zdroj je zakázané.
Text: Rosana Tuzhanska
Foto -audio: Anton Ryzhykh
