Ako vidí naše mesto a región najslávnejšieho užhorodského Nemca po 3 rokoch života tu? Ako blízkosť EÚ ovplyvňuje Užhorod a aký je rozdiel medzi Ukrajinou a Nemeckom? Čo by mal byť bograc a dáme si lahodné pivo – prečítajte si odpovede na tieto a ďalšie otázky v príbehu Martina Reutera, slovanského vedca, politológa a dobrovoľníka z Nemecka, ktorý za posledných 12 rokov dokázal nielen navštíviť, ale aj žiť a pracovať v rôznych kútoch Ukrajiny, vrátane Zakarpatska, v Užhorode.
Aktivity na Ukrajine a „stlačené“ autá
Existuje také príslovie – vlastné medzi cudzincami a iné medzi svojimi. Dobre ma popisuje – ako v Užhorode, tak aj na Ukrajine. Žijem na Ukrajine 12 rokov. To je diagnóza (smiech). Takto som sa sem dostal: politológ, dva roky som pracoval v Uzbekistane, potom som sa učil nemčinu na dvoch charkovských univerzitách, ale ešte ako študent som prišiel na stáž na Ukrajinu.
V Charkove som žil niekoľko nádherných rokov, je tu veľa mojich priateľov a dokonca tu mám aj krstných rodičov. Potom som prešiel na inú činnosť, oblasť nemeckej rozvojovej politiky, stal som sa expertom na program v Donecku. Bolo to presne vtedy, keď sa tam začali nepokoje. Tam som bol svedkom anti-majdanu. Predtým bolo všetko v poriadku, nikto by si ani len nepomyslel, že sa to všetko môže stať.
Bol som dokonca svedkom dôležitého stretnutia v Donecku – Yatsenyuk pricestoval s ministrami, starostami a guvernérmi Charkovskej, Doneckej a Luhanskej oblasti. Stretli sa v obchodnej a priemyselnej komore, pretože ďalšie budovy už boli obsadené. Keď som uvidel Avakova, Kernesa a všetkých ostatných spolu, uvedomil som si, že sa situácia zhoršuje.
O pár dní došlo v Slavjansku k prestrelke. Potom nám zavolali z veľvyslanectva a povedali nám, aby sme leteli do Kyjeva úplne prvým lietadlom. Bolo to v apríli 2014. Do Donecka som sa už nevrátil, dokonca tam ostali aj moje veci a potom mi ich poslal známy.
Ale najviac ma mrzelo moje auto, prvé auto… Bolo na čerpacej stanici a raz mi zavolali z Donecka a povedali:
– Martin, ľudia sem prišli so samopalmi a vzali ti auto.
Prehlbovanie sa na Ukrajinu a jej zvláštnosti.
Postupne som si Ukrajinu zamiloval a potom som pochopil prečo – pretože keď ľudia cítia, že sú tu potrební a môžu byť užitoční, začne sa im páčiť miesto, kde žijú. Ako študent som stále nechápal, ako je všetko na Ukrajine zariadené. Ale jedného dňa v Charkove to začalo byť nudné, nasadol som do mikrobusu a odišiel z mesta. Išiel do finále, kráčal a chodil do bežnej školy. No a hneď za mnou prišiel ďalší a spýtal sa, kto som a čo potrebujem.
– Išiel som sa len pozrieť, – povedal som.
Viedla ma do riaditeľne, s ktorou sme sa pekne porozprávali. Chcel dokonca vidieť môj pas a potom mi dal prehliadku školy. Ale vtipné je, že sme išli do jedálne, kde mali službu stredoškoláčky v týchto tradičných klasických školských uniformách s bielymi zásterami. A keď sme si s riaditeľkou sadli za stôl a oslovila nás taká stredoškoláčka, myslel som si, že je čašníčka.
No, potom som dospel k záveru, že ak ste cudzinec a dostanete sa do takýchto inštitúcií, ste vnímaní ako delegácia. A naraz za vami stojí akoby celá vaša krajina, Vlasť a história. A to je veľká zodpovednosť.
Keď som raz bol v Kyjeve v reštaurácii a oslovila ma čašníčka, mala na sebe odznak s kurzívou, bolo tam napísané „Rita.“ Ja som to čítal ako „pumu“. Podobných vtipov bolo veľa.
Prvýkrát na Ukrajine som sa stal krstným otcom. A videl som, ako sa dá človek pripútať k určitému miestu alebo územiu – krstom a kúpou nehnuteľností.
Kúpil som dom s pozemkom v Charkovskej oblasti. Žil som tam šesť mesiacov, stále tam chodím a spolu s mojimi rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi sme tam vytvorili mimovládnu organizáciu pre rozvoj dediny Stará Vodolaga. Minulý rok k nám z Paríža prišla vnučka princa Golitsyna, ktorý bol majiteľom dediny počas cárskeho Ruska. Bola to skutočná oslava obnovenia historickej pamäte pre Starého potápača. Bez znalosti toho, čo bolo, je nemožné postaviť nový, pretože potrebujete základ.
Pohľad na Užhorod zboku
Prvýkrát som prišiel do Užhorodu v lete 2016. Pretože bol zahájený nový program na rozvoj a prehĺbenie väzieb medzi ukrajinskými a nemeckými sesterskými mestami. No bolo tam voľné miesto, na ktoré som bol vybraný v Nemecku. Začal som pracovať v decembri toho istého roku ako odborník na komunikáciu. Aj keď sám nie som z Darmstadtu, ako by si niektorí mohli myslieť.
Toto voľné pracovné miesto bolo oznámené na celom svete a prihlásiť sa mohol každý občan EÚ. Cieľom tejto aktivity je prehĺbiť väzby medzi Užhorodom a Darmstadtom, hľadať nových aktivistov a hráčov, ako aj pomôcť mestským úradom a podporovať bratstvo.
Keď som prišiel do Užhorodu, páčilo sa mi tu a mal som určité očakávania, pretože Zakarpatsko je najzápadnejším bodom Ukrajiny a myslel som si, že som sa dostal do najeurópskejšieho mesta, čo sa týka myslenia aj všetkého všeobecne. Ale neskôr som si uvedomil, že mentálne je mesto stále ukrajinské, post-sovietske – aj keď má niektoré európske, farebné prvky. Ale nepovedal by som, že Užhorod vyniká určitou progresivitou medzi ostatnými mestami.
Aj keď musíme mať na pamäti, že ide o malé mesto. Nemôžete porovnávať napríklad Charkov a Užhorod, pretože sú to rôzne veci. Na druhej strane, malé mesto má veľkú výhodu, pretože je ľahšie rýchlo rozvinúť rôzne oblasti činnosti, Zároveň blízkosť hraníc poskytuje príležitosti, ktoré nie sú prítomné v Charkove alebo Nikolajeve.
Nevidím však to, že potenciál Užhorodu sa využíva naplno. Pretože to si vyžaduje ľudí, ktorí tomu rozumejú. Všetko, čo na mne závisí – robí moje svedomie čisté. Hlavne, že stále nie som miestny. Rozumiem ľuďom kultúrne aj mentálne, ale moja práca a jej výsledky závisia od ľudí, s ktorými sa stretávam a spolupracujem. Neberiem ľudí z nejakého magického valca ako kúzelník. To znamená, že Európa je geograficky blízko Užhorodu, ale nepovedal by som, že je to vyjadrené v činnostiach Užhorodu.
Prvý rok som tu bol zaneprázdnený prechádzkami po meste a stretávaním ľudí. Nemôžem povedať, že by ľudia prejavili veľký záujem o stretnutie so mnou. Myslím si, že neexistovala žiadna osobná antipatia, len to, že Darmstadt asi nie je veľmi zaujímavý a zrozumiteľný. Najmä preto, že existuje veľa zahraničných miest a štátov, ktoré sú bližšie k Darmstadtu.
A to je tiež vlastnosť Užhorodu – kvôli blízkosti Európy neprekvapíte ľudí nejakým Darmstadtom. To znamená, že ak budem chcieť, budem tam môcť ísť sám. Teraz však existuje aj bezvízový režim a do EÚ sa môže ísť ktokoľvek. Dokonca aj ľudia z mesta Staraya Vodolaga idú do Poľska, ktorí nikdy predtým neboli nikde na západ od Kyjeva (aj keď pandémia koronavírusu samozrejme urobila významné úpravy).
Židia, jazyk, hladomor a kultúra
Ak vezmeme rozdiel medzi východnou a západnou Ukrajinou, nevidím veľký rozdiel. Ukrajina je krásna veľká krajina so svojim krásnym jazykom a kultúrou. Všetko však závisí od ľudí. Aj keď sa zdá, že je veľa hráčov, ktorí vyvolávajú konflikty v štáte.
No sú veci, ktorým celkom nerozumiem. Keď som prvýkrát prišiel na Ukrajinu, raz v Charkove (2008) ma priviedli akoby do kruhu a spočiatku som nechápal jeho účel. A ukázalo sa, že ľudia sa zhromaždili v kruhu, aby hovorili po ukrajinsky. Boli ako čudáci v očiach ostatných občanov. Pretože som na ulici nestretol ľudí, ktorí by hovorili po ukrajinsky. Veľmi na mňa urobil dojem a uvedomil som si, že ak chceme, aby sa Ukrajina stala silným národom, potrebujeme podporu ukrajinského jazyka.
A potom som videl, že otázka národnej pamäti vrátane hladomoru sa čoraz častejšie nastoľuje. Aj keď ani na už samostatnej Ukrajine sa o téme hladomoru veľa nehovorilo. No, neskôr som si všimol, že vládne agentúry už na tejto otázke pracujú a sprostredkujú tieto informácie mladým ľuďom.
To je veľmi dobré a dôležité. A myslím si, že musíme začať hovoriť o holokauste na Ukrajine. Verím, že každé mesto, ak sa chce rozvíjať, musí sa najskôr vysporiadať so svojím historickým dedičstvom, ktoré, bohužiaľ, nie je vždy bezoblačné.
Tiež v Nemecku – myslím si, že nemecký národ je teraz taký silný, a to aj preto, že Nemci činili pokánie po vojne. Samozrejme, spomienka na neuveriteľné zločiny Nemcov bude nad Nemeckom visieť ešte dlho, ak nie navždy. ,, Ale činili sme pokánie najlepšie, ako sme vedeli, a na minulosť nemožno zabudnúť.“
Som si istý, že každý investor, ktorý príde do mesta sa nebude pýtať, kde tu máte pamätník holokaustu – ale ak mesto už takýto pamätník má, podvedome pochopí, že tento proces sprevádza aj ďalšie procesy. Že sa jedná o nový krok civilizácie, a preto investor bude vedieť, že tu môžete investovať do rozvoja. Napríklad nedávno bol v Rivne odhalený pamätník židovského geta. Je zrejmé, že také veci sú potrebné.
Na svete existuje ukrajinská diaspóra. Existujú aj Zakarpatské a Užhorodské diaspóry. A potomkovia tých, ktorí tu žili, budú mať vždy nejaké citové väzby k tejto zemi. Sám som to videl na živom príklade Galiny Golitsynovej. Napríklad nedávno pridelila peniaze na opravu chrámu v Starom potápači.
Neexistuje jednoducho adekvátna komunikácia s ľuďmi, ktorým záleží na zemi ich predkov, neexistujú adekvátne návrhy od miestnych obyvateľov.
Tu v centre Užhorodu pri prvej škole je skládka v kríkoch. Kedysi tu bola mikva, židovské kúpele, a teraz je tu skládka. Ľudia sem prichádzajú a vidia, ako to vnímame, ako si tu veľmi vážime židovskú kultúru. Je zrejmé, že pokiaľ bude existovať taký prístup k jeho histórii, nebudú sa investovať.
Keby bola táto mikva obnovená – a urobilo by to viac osôb -, bolo by zrejmé, že existuje skupina ľudí s civilizovaným myslením. Takéto prípady sa týkajú aj úradov – nejde iba o židovskú komunitu alebo aktivistov, môže ísť o spoločnú záležitosť úradov a elity.
No, tu zostáva otázka – kde je elita v Užhorode? A kto je elita? Možno sú to ľudia, ktorí sa raz ročne dostanú na stránky časopisov v „Zozname sto najvplyvnejších Zakarpatov“? Môžu to byť aj ďalší ľudia?
Užhorodsko-nemecké projekty
Hlavné projekty, na ktorých som sa tu podieľal, súvisia s Darmstadtom, pretože nemecká vláda prideľuje granty na rozvoj twinningu. V rokoch 2017 a 2018 sa uskutočnili výlety do Darmstadtu a odtiaľ do Užhorodu. Prišli ľudia a boli pokusy o obnovenie partnerstva a komunikácie. Je to nezabudnuteľné, pretože je do toho zapojených veľa ľudí.
A bola tu rozsiahla výstava darmstadtských umelcov a čoskoro v Darmstadte bude výstava užhorodských umelcov.
To znamená, že v rámci dvoch veľkých grantových programov sa konalo veľa podujatí, navyše sme podali dve nové žiadosti o nemecké granty, ale už sa jedná o programy infraštruktúry. Jeden na vodu, druhý na zásobovanie vodou – ide o nákup zariadenia, ktoré bude do vody pridávať menej chlóru. A druhý projekt sa týka nakladania s odpadom a odpadkami.
Ak budú tieto granty schválené, obyvatelia Užhorodu pocítia v tejto oblasti pozitívne zmeny.
Naši Rómovia
Stále boli pokusy s inými projektmi. Bolo mi potešením stretnúť sa so starším Aladarom Pappom. Páčilo sa mu, že aj keď nie som mladý, ale skutočne sa snažím niečo robiť, niečo dosiahnuť. Obrátil sa na mňa a na Darmstadt, a to je zriedkavé – najčastejšie, keď sa obrátia na mňa, očakávajú odo mňa akciu a sami nič neurobia.
Papp sa tam niečo naučil, korešpondoval a prišiel za mnou s konkrétnym návrhom – uchádzať sa o nemecký fond na výmenu mládeže. Ide o to, aby Rómovia odišli do Nemecka a videli, ako tam fungujú rómske organizácie. Pozvať tam Rómov, aby sa na to všetko pozreli, bola hlavná úloha.
My sme s tým požiadali a dostali grant. A hoci bol projekt úspešný, ale nepriniesol požadované výsledky, takže dlhodobé kontakty zlyhali. Zdá sa, že nemeckí Rómovia sa o ukrajinských Rómov príliš nezaujímajú.
Aladar Papp vzal do rómskych táborov na Zakarpatí, bol som tam prvýkrát. Trochu som sa nahliadol rómskej kultúre a myslím si, že to je pre Užhorod veľmi vážna výzva. Musíme pracovať s Rómami, niečo je možné zmeniť predovšetkým prostredníctvom vzdelávania, ale je to práca pre celú generáciu.
Keby som mal zdroje, vedomosti a energiu, venoval by som sa rómskej problematike, ale je to ťažká a nevďačná práca. Bol som pri predstavení knihy o Zakarpatských Rómoch, kladie sa tam dôraz na hudbu a kultúru. A keď hovorím s rómskou elitou, je mi smutno, že sú nostalgickí za úctu, s ktorou sa pri Rómoch dlhodobo zaobchádza. Napríklad v reštaurácii „Crown“ hral slávny rómsky hudobník a bol priateľom s Erdelym. Rómovia nosili obleky, starali sa o seba. To znamená, že je pre Rómov nepríjemné vidieť, že ich ľudia ponižujú.
Aladar má sen o vytvorení rómskeho kultúrneho centra. Nebude to ľahké, ale myšlienka je dobrá, pretože rómska kultúra je zaujímavá aj pre turistov, pretože je farebná. Musíme s tým však správne pracovať.
Nemecký poriadok a ukrajinské zvyky
V Kolíne som mal kamaráta Joea z Pobrežia Slonoviny, jednoduchého pracovníka. V tom čase už mal nemecké občianstvo. Keď Joe hovoril o výhodách života v Nemecku, vždy to opísal jedným slovom – ordnung, poriadok – a to hovorí za všetko. V Nemecku je poriadok niekedy až príliš. Ale stále je ordnung základom , základom pre všetko ostatné.
Nepovedal by som, že na Ukrajine nie je poriadok, je. Zvláštnosťou Nemecka je však vysoká úroveň organizácie. Aj keď je to niekedy veľmi nudné, niekedy to sekne krídla. A to je pre mnohých ľudí z postsovietskeho priestoru, ktorí prišli žiť do Nemecka, ťažké. Pretože ordnung sa odráža v kultúre, mentalite a správaní ľudí.
A hoci stojí za pokus vniesť do každodenného života viac poriadku, nemyslím si, že by sa Ukrajina mala usilovať o rovnakú úroveň poriadku a organizácie ako v Nemecku. Bolo by to nesprávne a Ukrajinci by kvôli tomu veľa stratili.
Napríklad, máte veľmi dobrú tradíciu. Jedným z nich sú toasty. V Nemecku nikto pri stole nepopíja. A tu to robia, aj keď sa priatelia zhromažďujú. Človek zhromažďuje svoje myšlienky a formuluje, čo chce povedať. A aj keď existuje sociálny nátlak na toasty, ale väčšinou hovoríte od srdca a je to veľmi pekné.
Druhým dobrým zvykom je sprevádzanie vlakom. Je to jednoducho fantastické. Keď máte hostí z iného mesta a trávite s nimi čas, potom vás celá spoločnosť odvezie na stanicu. Aj keď tento zvyk môže nakoniec zmiznúť cez smartfóny so sociálnymi sieťami.
Ukrajincom v dobrom závidím také zvyky a tiež vrúcne vzťahy medzi priateľmi a príbuznými. Ale Nemci sú individualistickejší a pravdepodobne potrebujú viac osobného priestoru. Myslím si, že dobré tradície a vzťahy môžu byť základom pre budovanie dobrej spoločnosti.
Platy na Ukrajine a v Nemecku
Často sa ma pýtajú – aký je priemerný plat Nemcov? V Nemecku sú šialené náklady – na bývanie, sociálne poistenie, fondy sociálneho zabezpečenia, verejné služby, a ďalšie.V skutočnosti existuje aj veľa ľudí, ktorí zarábajú veľmi málo. Jeden a pol tisíc eur je tam malý plat.
Nie som ekonóm, ale myslím si, že v štáte nie je najdôležitejší vysoký plat, ale vysoká úroveň sociálnej ochrany. Pretože poskytuje potrebné zázemie a základ pre zapojenie do sebarozvoja. Napokon, keď ste v ohrození, je to stresujúce.
Na druhej strane si všímam, že v Nemecku je veľký nedostatok flexibility, nedostatok mladých ľudí s kreatívnymi nápadmi. Zato na Ukrajine sú ľudia flexibilní a pripravení rýchlo prijať nové fenomény a technológie. To Nemcom nestačí.
Bograch, pivo a slimáky
V Užhorode je vynikajúce pivo. Na Ukrajine je všeobecne dobré pivo, mám na mysli tieto malé pivovary, ktorých je čoraz viac. Je to dobré, ale prístup podnikov a barov, ktoré toto pivo môžu, alebo nemôžu nalievať, je nesprávny.
Veľké značky poskytujú vybavenie a nábytok, ale vidím to od mojich nemeckých hostí – sú dokonca urazení, keď v pivovare nie je miestne pivo, iba známe značky. To nikoho nezaujíma. Ľudia chcú piť miestne pivo, keďže je vynikajúce, tak prečo nie je fľašované vo všetkých prevádzkach, ako sú napríklad slimáky, ktoré sú dodávané zo Zakarpatska do zahraničia – ale prečo nie sú k dispozícii v miestnych reštauráciách?
Jedlo, ktoré som v Užhorode miloval, je bograch. Bograch musí byť ale hustý, bohatý a nedával by som doň zemiaky, tie nahrádzam knedľou. Pretože halušky sú v pohode, ale vždy ich je málo. V skutočnosti by to mohlo byť aj motto – ,,dať ľuďom to, čo chcú.” Prečo pracovať na starých schémach, ak je niečo nové a chutné, a ak máte svoje vlastné pivo, slimáky a knedle?
Užhorodsko-nemecká história
Už dlhšiu dobu hľadám pre seba byt v Užhorode. A ukázalo sa, že to bola neuveriteľná náhoda – usadil som sa na ulici pomenovanej po jednom zo zakladateľov bratstva Užhorodu a Darmstadtu. Nepáčilo sa mi však, že tam nebola značka s názvom ulice. A objednali sme si dobré ukazovatele v Nemecku.
Na internete existujú také obrázky, na ktorých je opravená cesta alebo potrubie – jedna funguje a nad ňou je 5 ľudí, vedúci, majster, hlavný inžinier atď…Ľudia sa dívajú na prácu.
Keď robotníci zavesili tie taniere na ulicu Glenz, bolo to presne ako na obrázkoch. Okrem toho, že žeriav zdvihol pracovníka vysoko v kolíske, boli tam dve služobné autá a asi desať ľudí z tejto služby – sledovali proces montáže značky zdola.
Bolo milé, prejavovalo to osobitnú pozornosť a rešpekt.
Priania Užhorodu a Zakarpatsku
Nemôžem povedať, že som sa do Užhorodu zamiloval, stále veľa vecí nechápem, ale história mesta a regiónu nemôže nezaujať.
Užhorod je zaujímavé mesto a ľudia sú taktiež veľmi zaujímaví. Mestu ale chýba „pohon.“ Nevidím žiadne strategické pohyby a vízie, aj keď existujú dobré iniciatívy. Užhorod má ale veľa predpokladov, aby sa stal atraktívnym miestom na dlhodobý pobyt.
Prajem všetkým, ktorí majú radi svoje mesto, aby našli príležitosti a podporu úradov pri realizácii svojich plánov v skutočnej činnosti.
P.S. Konkrétne, na Martinovo želanie, sme iniciovali fórum Re: OpenZakarpattia, ktoré by malo generovať nové nápady a riešenia pre rozvoj najzápadnejšieho regiónu Ukrajiny. Čítajte viac – prečítajte si o tom v materiáli
Bandy Sholtes, špeciálne pre Varosh
Tento materiál predstavil Inštitút pre stredoeurópsku stratégiu s podporou Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID). Za obsah produktu zodpovedá výlučne Stredoeurópsky strategický inštitút a nemusí nevyhnutne odrážať názory USAID alebo vlády Spojených štátov. Reprodukcia a použitie akejkoľvek časti týchto produktov v akomkoľvek formáte vrátane grafického, elektronického, kopírovania alebo použitia iným spôsobom bez náležitého odkazu na pôvodný zdroj je zakázané.
